Keď si človek číta populárnu svojpomocnú literatúru, často narazí na výzvu venovať pozornosť prítomnosti tak, aby sme z nej neodsúvali svoje vedomie spokojnosti kamsi do budúcnosti. Táto výzva je založená na predpoklade, že mnoho ľudí si akoby polovedome nepustí k sebe „pod kožu“ spokojnosť preto, lebo jej dosiahnutie spájajú až s ktorousi budúcou chvíľou, v ktorej sa im má podariť dosiahnuť tie či oné ciele. A keďže človek po dosiahnutí cieľa vníma uspokojenie iba dočasne, aby následne už aj poškuľoval po cieľoch a túžbach nových, tak mu akýsi stabilný pocit spokojnosti neustále uniká. Preto sa ako reakcia na túto neblahú situáciu predkladajú v literatúre metódy, ako si upevniť pocit spokojnosti už hneď „tu a teraz“.
 

• Hoci je tento koncept nepochybne hodný zamyslenia už sám osebe, v týchto dňoch ma naviedol skôr iným smerom. Inšpiroval ma k paralele s postojom k problémom v mojom živote a k otázke vzťahu týchto problémov k môjmu pocitu spokojnosti.

 
Skúsim, čo mám na mysli, ilustrovať na nasledujúcom obrázku:

Obrázok prezentuje paralelu, ktorú je možné opísať nasledovne – tak ako človeku môže brániť k vedomiu spokojnosti „tu a teraz“ jej podmieňovanie dosiahnutím tých-ktorých cieľov (túžob) až kedysi v budúcnosti (čo nenastane v zmysle ľudskej nátury asi nikdy, lebo vždy bude „niečo chcieť“), tak môže človeku brániť na ceste k vedomiu spokojnosti v súčasnom živote „tu a teraz“ jej podmieňovanie vyriešením všetkých svojich problémov. Dva rovnaké typy prekážok – oba čakajú na svoje vyriešenie až kdesi v budúcnosti, ktorá však v skutočnosti nepríde nikdy. Veď aj čo sa týka problémov, vieme, že kým človek žije, vždy má poruke „na riešenie“ nejaké problémy.
 
Ako kľúč k získaniu nadhľadu ponad tieto koncepty sa mi vidí osobné priznanie si faktu, že splnenie či už jednej podmienky, alebo druhej podmienky, jednoducho s vysokou pravdepodobnosťou nikdy v úplnosti nenastane. Musím predtým celkom osobne kapitulovať a čím skôr tak urobím, tým pre mňa lepšie. Tak ako v rovine ľudských túžob (reprezentovaných v prvom koncepte tými „cieľmi“) sme my ľudia akoby bezodní a po splnení jednej túžby časom túžime zas po niečom inom, tak aj v rovine ľudských osobných problémov skrátka musím uznať, že nikdy nedosiahnem taký stav, že by som už nemal problémy žiadne.
 
Nikdy nedosiahnem stav bez túžob a nikdy nedosiahnem stav bez problémov. Možno ľudkovia, vážne sa venujúci východným učeniam, sa aspoň tých túžob a chcení usilujú vzdať (a možno sa im v tom aj darí). No, ak ide o mňa, zdá sa, že sa viac či menej správam vo svojom živote v tejto veci skôr „tuctovejšie“.
 
Tým, že v rámci takéhoto priznania prijmem vec ako fakt, privádza ma to celkom spontánne k rozšíreniu tejto paralely o myšlienku, že sa tu reprezentuje čosi, čo je v oboch prípadoch v určitom zmysle normálne:

Tvrdenie, že je normálne mať problémy, hoci je postavené ako paralela k normálnosti túžob, nie je aj tak automaticky zrejmé. Našťastie necítim, že by som tu musel podať nejaký logický dôkaz vzájomného vyplývania, pretože, po prvé, žiadne také implikovanie tu, samozrejme, nie je, a po druhé, vnímam to celý čas skôr ako myšlienku, ku ktorej ma to ťahá čisto subjektívne.
 
A tak namiesto nejakého dokazovania, že je normálne mať problémy, mi v tejto chvíli osobne stačí to, že mi viera v takúto myšlienku začala veľmi pomáhať. Jedným dychom však dodám, že v konkrétnej praxi si túto myšlienku hovorím trochu v upravenom tvare. A síce:

V tomto tvare mi to sugestívne pomáha viac. Hoci nie je problém ako problém a nie každý problém mi tvoril blokádu na ceste k vedomiu spokojnosti, táto myšlienka ma pripravuje už vopred na akýkoľvek taký problém, ktorý by sa ako blokáda k vedomiu spokojnosti chcel v mojej mozgovni v ďalšej budúcnosti tváriť. Hovorím si: ‚Problémy sú normálnou súčasťou života; nepristupujú ku mne s úlohou brániť mi v pocite spokojnosti. Možno ma majú niečo naučiť, možno ma majú zoceliť, vychovávať, formovať, možno trestať, neviem. Ale ich primárnou úlohou nie je mi brániť v spokojnosti,‘ tak ako mi paralelne ani túžby a ciele, ktoré ešte len čakajú na svoju realizáciu, nemusia vôbec stáť v ceste k vedomiu spokojnosti „tu a teraz“.
 
Priznávam si, že to znie dosť odvážne, a tiež si priznávam, že v skutočnosti do toho priveľa odvahy nevkladám, lebo žiadnu takú sebavedomú odvahu nazvyš nemám. Inými slovami, hocikedy môže prísť taký problém, ktorý ma celkom ľahko zlomí a položí. Vtedy toto tu bude skutočne znieť len ako silné rečičky. Avšak rozhodol som sa uplatňovať tieto myšlienky aspoň na všetky tie problémy, ktoré na mňa doliehajú osobne v súčasnosti. Tie totiž poznám a ľahšie sa mi tak pri nich usiluje hľadať spôsoby, ako si ich vyriešením nepodmieňovať svoje vedomie spokojnosti. Až raz príde problém nového typu a navyše veľmi závažný, tak príde a uvidím, čo sa bude dať robiť. Aj keby ma emočne či inak celkom položil, i tak si myslím, že aspoň v súčasnosti sa priebežne snažiť prijímať problémy ako normálnu súčasť svojho života nie je na škodu.
 
Problémy tu nejaké skrátka budú vždy. Nemôžem už ďalej čakať. Nedá sa mi už ďalej vzdorovať faktu, že nikdy nebudem celkom bez problémov, a preto je pre mňa (a možno aj všeobecne pre ľudí) z praktického hľadiska neužitočné podmieňovať ich odstránením svoje vedomie spokojnosti „tu a teraz“. Áno, problémy prinášajú aj isté utrpenie, niekedy menšie, inokedy veľké. Vtedy žiadny človek nežiari šťastím a pravdepodobne z jeho tváre nie je cítiť ani žiadny náznak spokojnosti. Ak práve dolieha nejaký ten útrpný problém, tak sa cítim jednoducho zle. A necítim vtedy žiadnu spokojnosť, a ani si ju sugestívne neprivolávam.
 
Skôr ide o to, že som až príliš dlho vo svojom živote čakal, že najprv sa musím zbaviť toho či onoho problému, a až potom „si pripustím“ pod kožu pocit spokojnosti, alebo všeobecne „dobrý pocit zo života“. Rozdiel je teraz teda nie v tom, že si sugestívne privolávam spokojnosť počas utrpenia, ale v tom, že akonáhle utrpenie akútne nedolieha, tak už nebudem vyčkávať na „dobrý pocit zo života“ na nejakú budúcnosť, v ktorej by som mal mať daný problém odstránený. Vždy si totiž budem môcť nájsť nejaký problém, pre ktorý sa môžem cítiť vo svojej spokojnosti so životom obmedzený.
 

 
A tak si výsledne v súčasných dňoch často pripomínam, že si nesmiem nechať problémami blokovať „dobrý pocit tu a teraz“. Vravím si: ‚Som spokojný so životom. Problémy boli, sú a budú. Sú normálnou súčasťou mojich dní, kým tu na svete budem žiť. Ich úlohou nie je vyšachovať ma z „dobrého pocitu“ zo života. Dovoľujem si preto cítiť zo života dobrý pocit. Prijímam život aj s jeho problémami a povoľujem si cítiť sa spokojne a dostatočne tak, ako som na tom teraz.‘