Dlhodobo hľadám príčinu toho, čo zo mňa vysáva chuť do života. Nech robím, čo robím, každé riešenie, ktoré by ma malo oslobodiť od môjho „predvoleného“ depresívneho mentálneho nastavenia, mi zakaždým vydrží fungovať len určitý čas. Zakaždým sa pozvoľna vrátim späť k svojej negativite. Prečítal som za posledné roky už desiatky motivačných a iných svojpomocných kníh, z ktorých som sa usiloval implementovať do života mnoho riešení svojich stavov. Hoci boli mnohé naozaj dobré a páčia sa mi ako inšpiratívne koncepty dodnes, akosi sa aj tak vždy pristihnem pri tom, že opätovne podlieham svojim negativistickým návykom a vzorcom.
Uvedomil som si však, že všetky tieto moje stavy majú pravdepodobne spoločný koreň. Je možné ho odhaliť, ak si tie stavy pekne vedome vymenujem:
- pocity sklamania (konkrétneho i všeobecného, určitého i neurčitého)
- pocity frustrácie, nervozity a úzkosti
- pocity nespokojnosti, nedostatku čohosi
- pocity apatie a neurčitého smútku
- sklony k ruminácii (premieľaniu tých istých myšlienkových obsahov v hlave stále dokola)
- pocity nedostatku energie, únavy, vyčerpania, nedostatku motivácie a s týmto všetkým sú späté moje prejavy lenivosti a prokrastinácie
Aký je koreň týchto všetkých stavov? Dospel som k záveru, že koreňom sú moje prílišné chcenia, túžby a očakávania.
Z východných učení je známe, že veľa utrpenia pramení z toho, že niečo chceme. Eliminovať túžbu a chcenie v tomto kontexte znamená eliminovať utrpenie. Je tomu tak preto, lebo túžba sa spája s vedomím, že nám čosi chýba a vo vzťahu k čomu teda pociťujeme danú túžbu. A s vedomím, že nám čosi chýba, sa zase spája pocit nedostatku a nespokojnosti. Tým sa obvykle spúšťa určité trenie v podobe frustrácie, alebo iných foriem duševného strádania.
Z týchto učení si potrebujem vziať ani nie to, že by som mal eliminovať chcenie. Ako ponaučenie, ktoré mi môže pomôcť s mojimi stavmi, mi úplne stačí, ak pochopím, že koreňom tých mojich strádaní a všeobecne zlých pocitov zo života je to, že chcem príliš veľa. Problémom mi nie je, že vôbec niečo chcem, ale trenie vzniká, pokiaľ chcem viac, než mi je v danej chvíli možné dostať.
Lebo prečo cítim vo vzťahu k rôznym veciam vo svojom živote (alebo aj vo vzťahu k rôznym situáciám a problémom vo svete) sklamanie? Lebo chcem, aby veci boli tak, ako v tejto konkrétnej chvíli (snáď zatiaľ) nemôžu byť. Prečo cítim frustrovanosť aj z takých bežných vecí, ako je nedostatok voľného času? Lebo očakávam, že by som ho mal mať viac, pričom ho v tejto chvíli jednoducho viac mať nemôžem. Možno raz áno. Možno aj iné veci v mojom živote, či v životoch iných ľudí, či na poli rôznych lokálnych i svetových problémov budú na tom inak a lepšie. Túto nádej si môžem ponechať a živiť. Ale ak podlieham v súčasnosti nejakej nervozite, frustrácii či sklamaniu z toho, ako sa veci majú teraz, tak jedine preto, lebo chcem niečo, čo sa mi v tejto chvíli nedostáva, pričom platí, že všetko ide v mojom prípade o veci, ktoré sa mi v tejto chvíli ani dostať nemôžu.
Pokiaľ totiž sa mi dostať môžu, tak si to zväčša zariadim tak, aby sa mi dostali. Tým je tá nervozita vlastne len falošným poplachom a môžem ju v istom smere chápať ako motor k proaktivite, zmene. Lenže toto nie je to, čo dusí vo mne radosť zo života a spokojnosť. Mňa dlhodobo topí práve všetko to more chcení, ktoré sa mi v danej chvíli nedajú naplniť. Najmä preto, lebo ich naplnenie buď nemám v moci vôbec, alebo to nezávisí len čisto od mojej vôle.
A práve toto vnímam ako spoločný koreň všetkých tých svojich stavov, resp. toho svojho „predvoleného“ negativistického nastavenia, ku ktorému sa chtiac-nechtiac zakaždým navyknuto vrátim. Chcem skrátka príliš veľa. Chcem od „vecí“ a záležitostí príliš veľa na to, čo sú mi v tejto chvíli schopné dať.
A tak teraz, kedykoľvek cítim „trenie“, resp. strádanie v zmysle svojich obvyklých negativistických vzorcov, tak si v mysli poviem: „Chcem príliš veľa“. Táto vetička mi napriek svojej azda nedokonalej formulácii spôsobí, že sa moje chcenia a očakávania prudko znížia. A tým pádom aj to, čo je predo mnou v danom okamihu predostreté ako čosi frustrujúce, tak sa s tým napokon viem uspokojiť. Toto uspokojenie neprebehne ako zmierenie sa s tým, čo nie je očividne vôbec dobré (či už v mojom živote, alebo aj vo svete ako takom). Toto uspokojenie je skôr zmierením sa s tým, že v danej chvíli „sa mi nemôže dostať viac“. A pritom vedomie, že veci, ktoré nie sú dobré, skrátka nie sú dobré, zostáva. Žiadne ružové okuliare a napriek tomu sa mi pocity frustrácie, sklamania či inej formy vysávania chuti do života významne minimalizujú. Akoby som prestal v danej situácii vyvíjať neproduktívny a čisto na emóciách postavený vzdor voči tomu, ako sa veci majú, a tým sa uchránim pred pocitmi strádania.
Tento prístup sa mi zatiaľ ukazuje efektívny nielen v tom smere, že sa ja cítim osobne duševne lepšie, ale je efektívny aj na poli mojich činov. Mám tak viac energie na proaktivitu a tým koniec-koncov aj na zlepšovanie tých záležitostí, vo vzťahu ku ktorým som pociťoval pôvodne to prílišné chcenie. Zdá sa, že takáto cesta menšieho odporu mi vedie jednoducho k lepším konečným výsledkom, než keby som mal stáť a nekonať, pretože som paralyzovaný sklamaním a frustráciou. Odbremenenie od týchto ťaživých stavov a emócií mi umožňuje zachovať viac energie pre praktické konanie, a to nakoniec aj v tých oblastiach, ktorých situácia ma predtým frustrovala, či inak znepokojovala.
Teraz len veriť, že mi tento nový prístup čo najdlhšie vydrží. Rád sa na túto cestu podujmem. 
Držme si palce, priatelia. 
