Americký spisovateľ Shel Silverstein (1930 – 1999) má medzi perlami svojej bohatej tvorby aj pomerne známu báseň „Zebra Question“ (odkaz na jej celé znenie tu). V nej sa ktosi pýta zebry:

• Si čierna s bielymi pruhmi?
• Alebo si biela s čiernymi pruhmi?

Zebra odpovedá otázkami, a to na spôsob (voľne parafrázované):

• A Ty si dobrý so zopár zlými vlastnosťami, alebo si zlý so zopár dobrými vlastnosťami?
• Si veselý s občasnými smutnými myšlienkami, alebo si smutný, a občas máš aj veselé myšlienky?
• Si šťastný, ale občas sa máš zle, alebo si nešťastný, no občas sa máš aj dobre?

Tieto inšpiratívne otázky od zebry ma priviedli k zamysleniu sa nad sebou samým. Pravdepodobne už od svojich stredoškolských čias som si totiž dlhodobo a úprimne myslel, že mojím východiskovým stavom je „mať sa zle“. Veril som, že akokoľvek sa snažím rozvinúť u seba pozitívne emócie, myšlienky, prístup, či jednoducho pozitívnu náladu, aj tak mi to vydrží nanajvýš len zopár dní, aby sa to následne vrátilo späť k svojmu základnému stavu, v rámci ktorého sa cítim výrazne deprimovaný a „bez energie“.

Tento náhľad som mával vždy kvázi-hodnoverne doložený mojím sklonom k emočnej labilite a najmä k výraznému striedaniu nálad. Ak sa vezme do úvahy môj prirodzene melancholický temperament, bolo pre mňa ľahké sa na vec pozerať tak, že tie depresívne rozpoloženia sú tie základné a že úseky dobrej nálady sú len výnimkami „z pravidla“.

Vedomie toho, že by to mohlo byť aj inak a že sa na to dá pozerať aj opačne, som začal objavovať skutočne iba nedávno. Je to vec možno ostatného polroka. Prvý impulz k zmene pohľadu na mňa vyskočil vtedy, keď som po rokoch hľadania zmyslu svojich dní, významu svojich aktivít a snáh, celkom náhle pochopil, čo naozaj chcem a že to, čo chcem, mi to vedomie zmysluplnosti bezpochyby prináša. Nie všeobecne, ale mne osobne. Celé roky váhania a zamotávania sa do rôznych pochybností o svojich snahách, či sú alebo nie sú zmysluplné, hodné svojej námahy, a či sú alebo nie sú schopné mi napĺňať žitie pocitom zmyslu, to všetko mi držalo „rozlet“ v okovách, čo sa v praxi prejavovalo tým, že som sa opakovane nechal brzdiť demotiváciou, nepraktickosťou a spochybňovaním. Pochybnosti ma často deprimovali a viedli ma v opakovaných a dlhých intervaloch k lenivosti, alebo k prokrastinácii. A pritom mali celý čas nado mnou moc najmä preto, lebo som si myslel, že musím byť ako ostatní – príliš som sa pozeral na myšlienku zmysluplnosti a naplnenia zoširoka, príliš všeobecne, akoby sme mali my ľudia v skutočnosti rovnaké, alebo veľmi podobné zdroje týchto pocitov. Bál som sa, že ak sa líšim v porovnaní s tými, s ktorými sa bežne stretávam a od ktorých sa takpovediac učím, ako byť normálny, resp. nepríznakový, tak že idem proti svojej dlhodobej snahe sa im pripodobniť a že to len svedčí o mojej chybovosti, zvláštnosti, možno až neuróze a o inej mojej psychopatológii.

Avšak nie je to pravda. Už chápem, že to nie je pravda a že mať individuálny zdroj naplnenia a pocitu zmysluplnosti nie je vôbec čudné, ba dokonca je to úplne normálne. Nehovoriac, že „môj“ životný štýl, hoci nie je majoritný, aj tak žije na svete vôbec nie málo ľudí.

To bol prvý zlomový bod a ten sa stal úvodným predpokladom pre ďalší krok. Znamenalo to totiž pre mňa to, že som uveril, že spôsob života, ktorý ma teší a napĺňa, je dovolený a že mu môžem ísť v ústrety bez ohľadu na tucty názorov, ktoré mu vedia protirečiť a ktoré mi živili až príliš dlho spomínané váhanie.

Akonáhle som uveril vo svoje zdroje naplnenia a pocitu zmysluplnosti, začal mi v ich duchu vedený spôsob života postupne na ploche niekoľkých týždňov signalizovať, že dni, ktoré sa nesú v znamení krízy a únavy, sú len dočasné, pretože čoraz častejšie jasne vidím, že ten základný dobrý pocit z daného spôsobu života je naozaj skutočný a vždy sa napokon vráti. Nakoniec naozaj doprší a opäť vylezie slnko. Opäť bude sila a ochota robiť to, čo chcem robiť, čo ma baví robiť a čo mi prináša želané výsledky. Kritické dni, tie sa mi začali ukazovať iba ako prestávky; dočasné spomalenie v inak dobre nastavenom režime.

A takto už vlastne prebiehal vo mne zrod samotnej viery, že vo východiskovej polohe sa mám v skutočnosti dobre, pokojne a zmysluplne. A že len občas, hoci pravidelne a hoci nevyhnutne, prichádzajú pauzy a krízy.

Teraz sa mi vďaka tomu aj ľahšie odpovie na otázku „ako sa máš“ jednoduchou odpoveďou „dobre“. Vždy som pri nej totiž váhal – mal som pocit, že „nie je adekvátne“ odpovedať „dobre“, lebo vnútri cítim, že to nie je pravda, hoci som sa v danej chvíli mohol cítiť aj naozaj dobre. Avšak to je zmýšľanie čiernej zebry s bielymi pruhmi, ktoré som zanechal a tým sa mi nedávno moja neistota i ďalšie nepríjemné pocity vo vzťahu k takejto obyčajnej otázke odstránili.

Taktiež mi vymizlo zúfanie, že moje žitie za to nestojí a že je to všetko aj tak „prázdna slama“ k ničomu, a síce nahradením za celkom oponujúce presvedčenie, že to všetko za to stojí, ibaže sa mi musí najprv „rozjasniť späť hlava“. Hovorím si: „Dobre viem, že moje snahy nie sú márne, a ak to v tejto chvíli akurát tak nevnímam, tak to je len dočasné zahmlenie únavou, stresom, či nejakou krízou. Keď to pominie, a ono to čoskoro určite pominie, tak opäť tú zmysluplnosť uvidím a pocítim.“ Takýto vnútorný monológ mi potom pomáha „neprežúvať“ negatívne myšlienky, alebo dokonca nehecovať svoj vtedajšiu depresívnu náladu ďalším vŕtaním sa v negatívnych súvislostiach. Cítim sa ochotnejší krízu jednoducho prečkať. A pri tom čakaní, ktoré je takýmto spôsobom už väčšinou krátke, ma upokojuje myšlienka, ktorá sa dá zhrnúť do nasledovného prirovnania:

Celé to funguje vďaka tomu, že som si konečne priznal, že som a že aj chcem byť v základe – vo východiskovom stave – v poriadku. Uveril som napokon, že som veselý, a občas mám aj smutné myšlienky. Som skôr šťastný, no občas prežívam aj pocity nešťastia. Mám sa dobre, no občas sa mám aj zle.

Som biela zebra, no mám (aj) čierne pruhy.