Keďže sa aj ja pričasto ocitám v zástupe ľudí, zápasiacich s vlastnou prokrastináciou, ba až s lenivosťou, tak mnoho myšlienok v sebe investujem do hľadania dôvodov, prečo som taký. Na jednej strane v sebe identifikujem jav známy ako anhedónia, no na druhej strane je mi zrejmé, že moje dôvody sú často skôr o tradičnej demotivácii, s ktorou mávajú dočinenia aj zdraví ľudia. To pre mňa znamená vlastne dobrú správu, nakoľko s niečím takým sa dá lepšie narábať a je možné na to uplatňovať aj obvyklé rady z mnohých kníh tzv. svojpomocnej literatúry. Riešenie, alebo aspoň určitý posun k lepšiemu, je tak viac cítiť poruke, než keby sme mali hovoriť o fenoméne anhedónie a prehrabovať sa informáciami o ňom kdesi v ťažkých knihách klinickej psychológie a psychiatrie.

A tak si obvykle v určitom čase zvolím nejaký koncept zo svojpomocného žánru a snažím sa ho uplatniť na svoj problém s motiváciou. Tieto koncepty sa mi zvyčajne obmieňajú – striedam ich, akonáhle niektorý aktuálny začne haprovať, čo sa týka svojej účinnosti. Po čase sa však zvyknem vrátiť aj k tým starším, už vyskúšaným, nakoľko v minulosti som ich zanechal nie kvôli tomu, že by sami osebe boli neefektívne, ale skôr je vina na mojej strane – s postupujúcim časom som menej a menej dôsledný a ochotný sa ich držať pravidelne a každý deň. Môže to pripomínať klasické zlyhávanie v procese vytvárania nového návyku – len tento raz ide o budovanie návyku určitého mentálneho postoja, prístupu. Aj také niečo totiž u mňa vie podľahnúť nástojčivej zóne komfortu, ktorá sa ani v tomto prípade nerada díva na prekračovanie svojich hraníc smerom „von“ k niečomu novému.

Zopár konceptov sa mi však už niekoľko mesiacov celkom osvedčilo, pričom tým myslím najmä to, že sa k nim vraciam celkom pravidelne, až nadobúdam pocit, že som si na ne už asi zvykol. A pridružil do svojho mentálneho nastavenia. Ide najmä o tieto:

• princíp zúženia perspektívy
• rozpoznanie významu v rámci zúženej perspektívy
• vyhnutie sa mentálnej pasci typu „všetko alebo nič“
• vnímanie „dobrého pocitu“ z konania až v priebehu samotnej činnosti

Spoločne mi vytvárajú dobrý základ pre záchranu motivácie vo veľa konkrétnych prípadoch, čo ma dokáže nakoniec dostať zo zajatia komfortu až ideálne k nejakému tomu žiadanému výsledku.

O čom sú tieto koncepty? Vzájomne na seba nadväzujú, preto ich priblížim tiež jeden po druhom.

Princíp zúženia perspektívy

Moja myseľ mi niekedy dáva klásť také otázky, ktoré by som mohol pokojne označiť za sabotážne. Sú totiž počiatkom mojich obvyklých pochybností o zmysle nejakej činnosti, na ktorú sa akurát chystám. Nakoľko totiž na také otázky neviem uspokojivo odpovedať, tak vo mne zostane akurát tak pachuť pochybností, kvôli ktorým nevnímam zmysluplnosť danej žiadanej aktivity. Ide o otázky ako „Aký toto a toto má význam robiť/urobiť, ak celý svet zjavne ľahne popolom?“, „Na čo sa o toto a toto snažiť, ak aj tak (možno čoskoro) umriem?“, „Aký význam má niečo takéto z pohľadu sveta? Z pohľadu nebodaj celej galaxie/vesmíru? Z pohľadu nasledujúcich sto rokov? Dvesto, tristo, tisíc rokov?“

Problém v týchto otázkach spočíva v šírke perspektívy, do ktorej moju „malú aktivitu/úlohu/cieľ“ zasadzujem. Od istej šírky, a možno aj od istej hĺbky, sa totiž môj cieľ alebo úloha stávajú viac či menej ničotnými. Práve v tom sa realizuje tá sabotáž mojej mysle, ktorá mi odpáli motiváciu vôbec pohnúť prstom smerom k námahe, keď mi takto ukáže (a možno aj dokáže), aká ničotná je moja úloha či cieľ – aké nehodné sú tej námahy, ktorú si pýtajú na svoje dokončenie.

Keďže široká perspektíva sa mi na každodenné konanie bežných námah javí ako sabotážna, tak sa mi celkom dobre na to hodí úsilie si túto perspektívu vedome zužovať. Je totiž dosť jasné, že inak to nejde – resp. je jasné, že naša námaha je z určitého (širokého) pohľadu ničotná:

• Samozrejme, že z pohľadu vesmíru má moja úloha umyť riady v kuchyni trápny význam.
• Samozrejme, že to, či si dám každý deň rozcvičku, je z pohľadu zemegule a ľudstva totálne bezvýznamné.
• Samozrejme, že z pohľadu stotisíc rokov času je môj život banálny.

Lenže toto mi na motivácii vyvíjať nejakú námahu tu a teraz nepridá. Ak chcem tu a teraz vo svojich podmienkach, vo svojom mikrosvete, vo svojej sociálnej skupine, s takýmito kartami, čo mi život rozdal, urobiť to, čo treba, tak, aby som mohol žať plody zasiatych semiačok aspoň v takej miere, v akej je mi možné a umožnené, tak jednoducho si v mene záchrany svojej motivácie musím perspektívu riadne zúžiť.

A o tom je princíp zúženia perspektívy ako prvý, východiskový bod.

Rozpoznanie významu v rámci zúženej perspektívy

Keď sa takto pozerám na hodnotu a význam svojich úloh či cieľov zo zúženej perspektívy, objavujem, že spomenutá hodnota a význam začínajú na svojej škále hodnovernosti stúpať. Je to niečo, ako keby som si povedal: „Dobre! Z pohľadu sveta / ľudstva / galaxie / vesmíru / tisíc rokov je srdečne jedno, či túto úlohu spravím alebo nie – reálne na tom z takejto perspektívy nezáleží. Ale má splnenie tejto konkrétnej úlohy nejaký, aspoň trochu pozitívny význam tu a teraz pre mňa v tomto mojom zúženom životnom kontexte?“ A zisťujem, že často viem na takto formulovanú otázku odpovedať: „Áno.“

V rámci zúženej perspektívy je rozpoznanie významu úlohy alebo cieľa už oveľa ľahšie. Motivácia dostáva výraznú vzpruhu. Zvyšuje sa šanca, že pohnem prstom a rozhodnem sa byť ochotný zaplatiť tú cenu námahy, ktorú si splnenie úlohy pýta.

Napríklad, má aspoň nejaký pozitívny význam, že umyjem riady? Áno, má – tu sa hodí spomenúť taký pod-koncept tohto mentálneho prístupu. Ide o to, že namiesto toho, aby sme pátrali po argumentoch, prečo a aký konkrétny pozitívny význam umytie riadov (splnenie úlohy) má, tak využijeme tzv. mentálnu techniku všeobecného porovnania. Čiže: Je lepšie mať použité riady umyté a upratané, alebo je lepšie ich mať nahromadené a špinavé po celej kuchyni? Bez toho, že by človek musel ísť do konkrétnych argumentov, šanca, že svoju myseľ obabre a reálne uverí, že je preňho lepšia prvá možnosť, je veľmi vysoká. Takéto všeobecné porovnanie splnenia a nesplnenia úlohy predstavuje aj pre mňa opäť ďalšiu vzpruhu pre motiváciu vôbec začať niečo robiť. A to všetko naďalej vo svetle toho zúženého zarámcovania významu a hodnoty úloh.

Vyhnutie sa mentálnej pasci typu „všetko alebo nič“

Keď rozpoznám význam úlohy a uverím, že je lepšie ju s ohľadom na svoj úzky životný kontext urobiť, než neurobiť, tak veľakrát natrafím na ďalšom kroku na istú pascu, ktorú si na mňa moja lenivá myseľ vždy rada prichystá. A to je myslenie typu „všetko alebo nič“. Totiž, veľa úloh, ktoré mám pred sebou, nie je reálne možné dokončiť v dohľadnom čase – napr. za niekoľko minút, ba ani v ten istý deň. Sú to úlohy, ktoré sú súčasťou celého reťazca činností, vedúcich k nejakému vyššiemu cieľu, časovo splniteľnému možno až za dlhý čas. Napríklad také štúdium a jeho fázy a projekty. Alebo nejaké pracovné zadania. Alebo aj v domácnosti sa čosi robí „na pokračovanie“. Skrátka, asi každý z nás pozná takú situáciu, keď horizont dokončenia je v nedohľadne a keď nás čaká ešte toľko krokov k cieľu, že hodnota jedného kroku je zrazu na pocit taká subjektívne malá, že sa nám akoby ani neopláca vôbec preň namáhať alebo ho vôbec začínať.

V istom zmysle je to obmenou uplatnenia príliš širokej perspektívy – len tento raz si nepodrývam hodnotu konkrétnej úlohy jej zasadzovaním do takého kontextu, na ktorý sa zvyčajne orientujú skôr možno filozofi a esejisti, ale podrývam si hodnotu konkrétneho kroku upriamovaním svojej pozornosti na celý, „nekonečne“ dlhý a spletitý rad krokov po ňom v rámci jedného väčšieho cieľa. Sabotáž motivácie sa tu nedeje vsadením významu celkovej úlohy do príliš širokého vonkajšieho kontextu, ale práveže sa deje spochybnením významu jej čiastkového výkonu vzhľadom na jej vlastný celkový vnútorný kontext.

Zatiaľ čo v prvom prípade som si musel začať zužovať perspektívu, resp. vonkajší kontextový rámec, v tomto bode mi pomáha posilniť vnem hodnoty daného čiastkového kroku upustením od mentálneho prístupu „všetko alebo nič“. V čom sa to ale vzájomne vlastne líši? V tom, že v tomto druhom prípade, teda v prípade slabého vnímania hodnoty či významu čiastkového kroku vzhľadom na celkový cieľ, mi nepomáhajú otázky, ktoré som spomínal v tom druhom koncepte „Rozpoznanie významu v rámci zúženej perspektívy“. Skrátka, na otázku typu „Má aspoň nejaký pozitívny význam spraviť tento čiastkový krok tu a teraz vzhľadom na celkový kontext môjho cieľa?“ neviem odpovedať skutočne presvedčene zakaždým, že áno. Nejaký pozitívny význam tam totiž síce asi je, ale je to vzhľadom na tú celkovú cenu také malé a nevýznamné, že s tým ani nehodno začínať.

A preto potrebujem dodatočnú mentálnu techniku – vzdanie sa prístupu „všetko alebo nič“. Uvedomím si nástrahu mojej lenivej mysle, ktorá ma chce presvedčiť, že ak nespravím ihneď všetko potrebné na úplné dokončenie, tak sa ani nemusím namáhať vôbec. Kľúčom je uvedomiť si to a následne si uvedomiť svoju slobodu nekonať podľa toho. A tým pádom akceptovať, že teraz spravím len kúsok, a že to stačí. Je to dosť. Je to málo? Áno. Je to veľmi málo vzhľadom na celok? Určite áno. Ale je to tu a teraz dosť. Stačí to. Opäť tu možno využiť spomínanú techniku všeobecného porovnania: „Je lepšie aspoň niečo, alebo je lepšie nič?“ Je vysoká šanca, že si odpoviem: „Niečo je lepšie ako nič. Niečo je viac ako nič.“

Vnímanie „dobrého pocitu“ z konania až v priebehu samotnej činnosti

V tomto bode sa ocitám v situácii, keď už pravdepodobnosť, že sa „moje veličenstvo“ láskavo zdvihne a uráči sa pristúpiť k predmetnej úlohe, výrazne zvyšuje. Stále tu však do hry vstupuje istá premenná, ktorú mi je nebezpečné podceniť. A to je meniaca sa nálada. Otázka, či sa cítim alebo necítim na to, aby som úlohu šiel vykonávať. V hre je niečo ako „dobrý pocit“ – pocit, ktorý predvolene stotožňujem s pocitom tiahnutia k danej úlohe, ktorý sa prejavuje emočne, náladovo, ba fyzicky. A u ktorého predpokladám, že bude časovo predchádzať pristúpeniu k výkonu danej úlohy. Je super, ak v tomto bode cítim takto chápané tiahnutie. Dá sa to vyjadriť aj tak, že sa mi vtedy skrátka „chce“. Až na to, že ak som dosiaľ riešil tri vyššie spomínané koncepty (resp. mentálne techniky), tak nebýva obvyklé – aspoň u mňa nie – že by sa mi v tomto okamihu samo od seba zrazu začalo pocitovo chcieť. Ak sa mi niekedy „chce“, tak vôbec nepotrebujem samého seba spracovať nejakým zužovaním perspektívy či prekonávaním nejakých pascí zo strany vlastnej mysle. Rovno konám.

A tak tu zvyčajne pristúpim radšej k viere v tvrdenie, že „dobrý pocit“ sa mi prirodzene navodí v inej podobe a tiež inokedy – konkrétne v priebehu výkonu danej úlohy. Až keď začnem. Po niekoľkých minútach činnosti – niekedy až desiatkach, niekedy len po zopár. Nie pred začiatkom. Ukazuje sa mi tu ako účinná akási autosugescia, keď sám seba presvedčujem, že rozhodnutím prikročiť k úlohe si idem po svoj „dobrý pocit“. Pocit, od ktorého ma nedelí nič, len zopár málo minút. Navodím si aj istú zvedavosť, kvázi-súťaž sám so sebou, že ako rýchlo sa mi ten pocit objaví a ako dlho budem musieť „ísť“ bez neho. A tento pocit už sám osebe je potom istým zadosťučinením – stačí mi na pocítenie dostatočnosti a tiež spokojnosti s tým, že som vôbec začal a urobil aspoň niečo. Nehovoriac o tom, že veľakrát sa skutočne už potom zasnúbi s tým vyššie spomínaným pocitom tiahnutia k činnosti, takže sa celkom prirodzene a nenútene rozhodnem v aktivite pokračovať aj ďalej. To vtedy vnímam ako výhru nad sebou samým v pravom zmysle slova.

Záver

Týmito štyrmi, na seba nadväzujúcimi konceptami som si teda zvykol napomáhať svojej motivácii. Dali by sa, samozrejme, ešte detailnejšie rozoberať. Lebo je pravdou, že napríklad po rozpoznaní významu úlohy zúžením perspektívy nie vždy využívam techniku všeobecného porovnania. Stáva sa, že, naopak, prácne sám pre seba a v sebe hľadám argumenty, prečo je lepšie to a ono vzhľadom na svoj zúžený životný kontext urobiť, než neurobiť, resp. kontinuálne robiť, než nerobiť. V tom sa asi prejavuje moja povaha, ktorá zahŕňa tendenciu sa príliš zamýšľať. Všetky argumenty, ktoré si však zakaždým vyšpekulujem, majú tak či tak za cieľ iba posilniť moju vieru v hodnotu či význam danej úlohy. Všetko na pozadí zúženého zarámcovania kontextu.

Čiže dá sa s tým ešte „hrať“ a prispôsobovať si tento model podľa seba. Raz na mňa platia také mentálne triky, inokedy iné. Niekedy jednoduché a niekedy musím aj tu použiť ťažší kaliber. V konečnom dôsledku v závere dňa ide o to, že či pri spätnom pohľade viac a častejšie konám podľa toho, ako by som chcel konať, alebo či ma viac a častejšie spútava moja lenivá myseľ a zóna komfortu. To je pointa – víťaziť nad sebou samým, nad svojím horším ja, aby som sa stával postupom času svojou lepšou verziou.