Negatívne myšlienky sú príznačné nielen pre duševne chorých ľudí. Bolo by veľkou úľavou zistiť, aký „hack“ na ne použiť a ako stlmiť ich dopad na naše emócie a na to, ako sa cítime.
Myslenie je prirodzenou funkciou nášho vedomia. Nikto nevie presne, odkiaľ sa myšlienky berú, ale isté je, že sú rovnakou funkciou mozgu, ako patrí trávenie medzi funkcie žalúdka a tenkého čreva, alebo okysličovanie krvi patrí medzi funkcie pľúc. Ide o mimovoľný proces, ktorý má v prípade myšlienok účel pokúsiť sa dať všetkému, čo zažívame, nejaký zmysel, význam, skrátka ide o ich pokus interpretovať našu skúsenosť. Deje sa tak celkom spontánne, pričom veľmi dôležité je si uvedomiť, že ide o našu vnútornú činnosť, ktorej autori sme my sami, naše vlastné vedomie. Myšlienky nám neprilietajú odkiaľsi zvonku a neútočia na nás z exteriéru – to my sme tí, ktorí si ich myslíme. Väčšina ľudí, keď im niečo napadne, majú tendenciu tej myšlienke pripísať istú dôležitosť – čosi ich pobáda sa ňou zaoberať. A veľmi často pritom zabúdajú jednak, že ide len o bežnú a nevyhnutnú životnú funkciu ich vlastného vedomia v snahe interpretovať zvnútra ich skúsenosť, a jednak zabúdajú, že to oni sú „mysliteľmi“ tých myšlienok a že môžu teda svoju pozornosť voči týmto záležitostiam ovládať. Dá sa to vyjadriť aj určitou banálnou vetou, že my ako „premýšľači“ jednoducho nemusíme brať vážne všetko, čo nám napadne. Myšlienky ako také totiž nemajú moc nám ublížiť, pokiaľ im my sami neprikladáme priveľký význam a naliehavosť.
Naše myšlienky neodrážajú „skutočnosť“. Nevedia to. Ako sme spomenuli, ide len o (chabý a skrz-naskrz subjektívny) pokus interpretovať vec, vložiť ho do nejakého kontextu, zasadiť mu určitý význam. Ak prijmeme, že sa tak deje mimovoľne, tak ako sa bez našej vôle trávi jedlo v žalúdku, alebo sa bez našej vôle filtruje krv v obličkách, tak si spolu s tým priznáme, že naše vedomie a mozog takto jednoducho fungujú a bez našej vedomej vôle „potrebujú“ generovať, či priam chrliť význam za významom, interpretáciu za intepretáciou. V rámci zachovania našej duševnej integrity a vyrovnanosti je v tomto bode potrebné udržať si riadený odstup od všetkých tých myšlienok a stať sa akoby ich pozorovateľom. To je len inak povedané, že sa nemusíme zapodievať každou myšlienkou, ktorá nám napadne. Mozog si robí svoju biologickú prácu a funkciu, nechajme ho v tom. My sa okrem odstupu a pozorovania vlastnej mysle následne môžeme učiť túto jeho funkciu ovládať vo svoj prospech (na užitočné premýšľanie, plánovanie, tvorenie, pracovanie a podobne).
Pozorovanie mysle má v praxi za dôsledok, že ak nám napadnú negatívne myšlienky (a tie nám veru napadajú, ako vieme, veľmi často), necháme ich plávať. Nech mysľou iba tak prebehnú bez toho, aby sme sa pri nich pristavovali a začali sa nimi do širších súvislostí zaoberať. Tým im odmietneme dať hybnú energiu a ony sa nenafúknu. Nepripíšeme im dôležitosť a naliehavosť. Čokoľvek, čomu sa v mysli venujeme, to rastie. A naopak, čomu odmietame venovať pozornosť, to samo od seba slabne, až vyhasne. Negatívne myšlienky sú veľmi ješitné – bez náležitej našej pozornosti spľasnú a veľmi rýchlo stratia na sile. Potrebujú našu pozornosť a rozvíjanie do širokých súvislostí, zapodievanie sa, ruminovanie, aby žili a aby rástli. My však už vieme, že to len hádam z nášho zvyku a na základe našej povahy vedomie chrlí negatívny význam za negatívnym významom. A vieme tiež, že to je len jeho prostoreká biologická, životná funkcia, ktorou my ľudia s našimi mozgami ako mysliace bytosti oplývame. Je to len funkcia, len potreba interpretovať. Nič to nehovorí o tom, ako sa vec naozaj má. Takéto niečo mozog zrkadliť nevie, vie len subjektívne štruktúrovať skúsenosť (obyčajne podľa minulých zážitkov a vnútornej psychologickej povahy), aby organizmus mal lepšiu šancu vo svojom prostredí prežiť. Používa na to svoj špecifický filter, cez ktorý realitu vníma a podľa ktorého tlmočí myšlienky. A podľa ktorého prisudzuje tomu či onomu taký a onaký význam.
To všetko je jeho hra, hra vedomia. Jeho podstatná úloha. Ak si chceme zachovať duševnú vyrovnanosť a vnútorný pokoj, je nesmierne kľúčové prijať, že to všetko, čo nám prezentuje vedomie pred „vnútorný zrak“ mysle, to všetko sú len myšlienky tvorené pri realizovaní jeho mimovoľnej a stálej činnosti. Mimovoľnej – teda ju nemožno zastaviť, môžeme sa ju len naučiť ovládať tak, aby nám neškodila, ale skôr slúžila. Sú to myšlienky, ktoré nemajú žiadnu moc. Nemajú žiadnu energiu, pokiaľ ich sami nehodláme nafukovať pozornosťou a rozoberaním. Nemôžu nám ublížiť. Netreba ich brať vážne. Skutočne je možné ich len pozorovať nezaujato a nechať ich mysľou plávať. Veľmi rýchlo odkiaľ prišli, tam aj odídu.
Len si predstavte, ako ste sa naposledy pre niečo nahnevali. Trebárs nejaká nezhoda u Vás doma, alebo Vás niečo naštvalo vo svete politiky. Dobre si to pripomeňte, zamyslite sa, čo Vám dotyčný povedal a prečo Vás to nahnevalo. No, necítite sa teraz horšie? Možno sa Vám obnovil hnev, možno sa Vám vytvoril pocit ľútosti nad celou udalosťou. Ešte pred minútou ste však na to nemysleli, a kde bola tá myšlienka, čo Vás hnevala alebo rozľútostila? Kde boli tie emócie, ktoré sa z tej myšlienky automaticky vykľuli? Neexistovalo to. Rovnako o päť minút nebudú existovať vo Vašej mysli rôzne terajšie myšlienky. Ba možno ani súčasné emócie. Negatívne myšlienky sú rovnako ako iné myšlienky vo svojej podstate prázdne a nevýrečné. Ako skrsli na um, tak za 2 minúty nemusí byť po nich v mysli ani pamiatka. Trápi nás nejaká výčitka voči sebe samému, sme so sebou nespokojní. Len tak nám to napadlo… asi zo zvyku, alebo sme sa tak ráno zobudili. Alebo sme si spomenuli na niečo, čo tú myšlienku privolalo. Opäť a znova, nemusíme sa tým zapodievať. Nedajme tej spomienke alebo myšlienke hybnú energiu, nerozvíjajme ju. Je to len myšlienka. Nejaká interpretácia, ktorú si priam biologicky generuje naše vedomie, aby sa ako-tak orientovalo vo svete našej skúsenosti. Z našej strany ako „premýšľačov“ úplne stačí si túto myšlienku uvedomiť a nechať tak. „Aha, zase mi napadlo niečo negatívne! Zas si mozog interpretuje, nebudem ho teda vyrušovať.“ A pohrúžime sa do niečoho zmysluplnejšieho, trebárs do činnosti, do rozhovoru s niekým, do čítania. Obrátime pozornosť od javiska svojej mysle smerom von.
Už nebudeme zabúdať na to, že naše myšlienky nereprezentujú realitu. Keďže sú nám také blízke a keďže my sme vlastne ich tvorcami, nevedomky si ľahko zvykneme považovať svoje myšlienky za realitu. Za jej opis, dokonca za jej spoľahlivý opis. To je však úplne nesprávne a priamo to ničí naše duševné zdravie a rozpoloženie. Myslenie je len schopnosť, funkcia – naše myšlienky, ak sú negatívne, môžeme teda v pokoji vôľovo odmietnuť. Netreba veriť, že by sme negatívne myšlienky vôbec nemali mať – tomu sa nedá v úplnosti zabrániť. Ale čo môžeme urobiť, je rozhodnúť sa vlastné myšlienky pozorovať a sami vôľovo rozhodovať, ktorým prisúdime dôležitosť a ktorými sa zapodievať jednoducho nebudeme. A ktoré teda necháme spľasnúť pod nedostatkom pozornosti. Možno k tomu skutočne použiť aj vnútorný dialóg, aký sme tu už naznačili: „Aha, opäť mi napadla negatívna myšlienka! Zas to robím, zas tak myslím. Nech si len ide, odkiaľ prišla. Mozog si zas robí svoje interpretácie a ja si za ten čas radšej spravím čaj.“ 
Duševne vyrovnaný človek vždy bude vedieť, že myšlienky, či už jeho vlastné alebo hocikoho iného, sú len myšlienky. Nebude ich brať vážne a len zriedka by si dal nimi pokaziť náladu alebo deň. Môže mu napadnúť v hlave čokoľvek a stále bude chápať, „že je to len myšlienka“.
Zdroj: voľne spracované podľa
- CARLSON, R.: Môžete byť šťastní, nech sa deje čokoľvek. Bratislava : Eastone Books, 2013.
ISBN 978-80-8109-233-6
