Neviem, ako začať. Chcel by som nejako popísať, ako sa cítim, a to v snahe prísť na zmysluplné kroky, ktoré by som mohol ako riešenie podniknúť. V skutočnosti však presne opísať svoje pocity neviem, a čo je azda horšie, hanbím sa za ne. Hanbím sa za ne preto, lebo mi v mysli v súvislosti s nimi okamžite vyskakuje obvinenie, že si za ne môžem ja sám. Priznám sa, že som už dosť emočne unavený z toho ustavičného pocitu viny, že si za všetko môžem sám a že keby som chcel, tak si to viem v hlave upratať tak, aby som sa cítil dobre. Ak to tak neviem urobiť, tak sa cítim vadný a vinný. Cítim sa už len z tohto pocitu viny unavený, nieto ešte zo samotného prvotného problému.
 
V podstate sa tým točím v kruhu. Čo mi však dokáže vštepiť chuť do života, aby som sa cítil dobre? Naozaj je potrebné na to, aby som sa cítil dobre, sa cítiť perfektne fyzicky? Väčšinu času sa cítim unavený, otupený a s rôznymi prejavmi fyzickej nepohody, najmä v podobe nafukovania a pocitu tvrdého brucha. Iba občasne sa cítim namotivovaný a plný energie i ochoty robiť čosi naviac, snažiť sa, túžiť a ísť si za tým, čo ma nadchne. Možno tak raz za dva týždne na 2-3 dni. Inak sa cítim skôr akoby „pod psa“, resp. ustatý, apatický, bez nadšenia, bez chuti sa do niečoho pustiť. Akoby ma vtedy všetko zaťažovalo, a tak radšej polovedome utekám zabíjať čas nadmerným spánkom, aby som nemusel vnímať tú agóniu akejsi nudy a šedého, „nezaujímavého“ života, či – lepšie povedané – prežívania. V tomto zmysle sa správam a cítim naozaj iba ako taký „prežívač“, ktorý v skutočnosti vlastne nežije.
 
V uplynulom týždni som si akosi opäť pripomenul pri niektorých príležitostiach, že takáto otupenosť a „zlý životný pocit“ sú obvykle prejavom môjho ochorenia. Už som si rokmi ignorovania vlastnej diagnózy zvykol nevysvetľovať rôzne svoje ťažkosti ochorením – hľadal som zakaždým niečo prirodzenejšie z bežného života duševne zdravých ľudí, čo by mohlo moje pocity vysvetliť. Možno to však napokon nie je až tak dobrý prístup. Priniesol mi síce všeličo pozitívne, napr. už len tá snaha odpútať sa od vlastnej diagnózy a čo najviac sa podobať zdravým ľuďom je sama osebe dobrou vecou a nepochybne v mnohom bola a je u mňa úspešná. Svedectvá mojich kolegýň v práci za posledné roky o tom nedávajú možnosť pochybovať. Avšak na druhej strane táto spomenutá snaha vedie aj k viere, že moje limity sú tam, kde sú limity hocikoho iného, čo sa vie ukázať (a evidentne sa aj ukazuje) ako falošná viera. Napríklad zrejme nikdy nebudem vysoko efektívny a produktívny človek, akým som sa snažil za posledné 2-3 roky stať. Moje neustále upadanie do otupenosti a depresie pravdepodobne nie je svedectvom o mojom osobnom zlyhávaní, ale skôr je to skutočne prejavom ochorenia, s ktorým musím možno rátať doživotne. V tejto veci mi preto prišlo ako povzbudivé tvrdenie z knižky „Zmeňte svoju myseľ a váš život sa prispôsobí“, kde sa píše, že to, čo sa ráta, je úsilie. A že v skutočnosti nemôžem byť zodpovedný za nič iné, len za svoje úsilie. Nie za výsledky – tie v moci v konečnom dôsledku nemám a nemôžem mať.
 
Preto mi pravdepodobne nezostáva nič iné, len sa naďalej snažiť využiť lepšie dni na to, aby som proaktívne žil, a nie iba „prežíval“ – čo znamená napríklad využiť každú vlnu chuti do aktivity a každý závan nadšenia na niečo, čo je užitočné, prospešné a čo by mohlo byť v súlade s tým, čo túžim v živote dosahovať. A keď prídu dni a hodiny, kedy ma nadšenie opustí a zostane suchopárnosť, otupenie, únava, ba deprimovanosť, tak to nebrať ako osobné zlyhanie, lež ako jeden z mojich limitov. Bojovať proti tomu môžem aspoň tradične ako doteraz rôznymi relaxačnými a meditačnými technikami, ale viesť boj tým, že si to budem osobne vyčítať a brať to ako svoju neschopnosť, ba ako svoju vlastnú vinu, to mi doteraz nič dobré neprinieslo – akurát ma to ponorilo hlbšie do depresie.
 

Je pravda, že v skutočnosti sa takto ľahko zbaviť pocitu viny a vlastnej nedostatočnosti asi nezbavím. Naďalej ma pri otupenosti a následnej pasivite budú zmáhať pocity sebaľútosti a otázky typu: „Prečo nemôžem mať toľko energie, čo ostatní?“ Ale je dobré, ak aspoň nastúpim v dlhodobom meradle na program osvojovania si nového prístupu, v ktorom svoje limity budem prijímať ako čosi azda objektívne, a ako čosi, čo nie je mojou vinou. Povzbudzovať sa môžem najmä teda tým spomenutým tvrdením, že sa ráta úsilie, ďalej tiež tým, že sa liečim, čo sa týka medikamentov, poctivo, a tiež tým, že sa otupenosti nepoddávam úplne pasívne. Nejde totiž o to, že by som sa akceptáciou otupenosti mal jej odteraz poddávať, ale, ako som už naznačil, iba o to, že si ju nebudem vyčítať a budem si ju uvedomovať ako jeden zo svojich ochorením podmienených limitov.
 
Priznám sa, trochu je to pre mňa ťažké prijať, že asi zatiaľ nemám na viac. Po rokoch čítania svojpomocnej literatúry, kde každá druhá knižka cituje to známe tvrdenie Henryho Forda („Či už si myslíte, že to dokážete, alebo si myslíte, že to nedokážete, v oboch prípadoch máte pravdu.“), mi toto tunajšie zamyslenie príde ako vzdanie sa, alebo ako priznanie si porážky. Akoby som sa sám rozhodol veriť, že nemám na viac, a tak v zmysle Fordovho tvrdenia si nad sebou nechávam vyrieknuť ortieľ samo-napĺňajúceho sa proroctva. A že teda je to koniec-koncov opäť raz len a len moja vina. Presne podľa všetkých doterajších modelov, kedy sa vo veci pocitu viny stále točím roky v kruhu.
 
Vzniká tu teda pre mňa otázka: „Čím je toto zamyslenie iné?“ Mám zahanbujúci pocit, že v ničom. Len čas ukáže, či sa mi podarí sa pocitu viny zriekať a aktívne ho odmietať. Už teraz však cítim, že prijať svoje limity ako nejako biologicky či patológiou podmienené mi príde náročné, lebo to znamená zmieriť sa, že pravdepodobne nikdy nedosiahnem určité výsledky, ktoré som túžil dosahovať, čo vo mne posilňuje môj všeobecný a dlhodobý pocit menejcennosti. Dá sa však povedať, že celý ten program akceptácie vlastných limitov, nad ktorým som sa tu vôbec zamýšľal, nepochybne zahŕňa aj učenie sa prekonať nielen ten pocit viny, ale aj práve tento pocit menejcennosti, že nie som tak schopný ako iní. A to vždy bolo u mňa témou i pevnou súčasťou dlhého procesu duševného uzdravovania, ktorý sa vôbec nechystá končiť, ba naopak – predstavuje pre mňa naozaj celoživotnú cestu. Verím tak, že aj toto blogové zamyslenie mi trošku prispelo kladne do spomenutého procesu, pričom Vám, drahí čitatelia, ďakujem, že som ho s Vami takto mohol zdieľať.