Priatelia, v máji som tu uverejnil blogový článok „Keď má prežívanie „flow“ aj nevýhody.“ Ako nevýhodu „flow“ som v ňom označil tendenciu k prehnanému zaujatiu danou činnosťou, ktorá ma môže až tak pohltiť a baviť, že iné, tiež-potrebné aktivity priam úzkostne a nervózne odkladám. V týchto dňoch som si uvedomil, že úsudok, že má „flow“ takúto nevýhodu, bol môj omyl a v skutočnosti som ja pochybil pri pohrúžení v tom, že som sa príliš v mysli orientoval na očakávaný výsledok. Ako to myslím?

Orientácia pozornosti len na výsledky má na mňa pri konaní neblahé dôsledky. Totiž:

• Po prvé, stále sa v myšlienkach pohybujem kdesi v budúcnosti, naháňam sa za nadchádzajúcim okamihom a pripravujem sa naň. Keď ten nadchádzajúci okamih príde, ani si ho vlastne neužijem, lebo už v tej chvíli myslím a riešim ďalší budúci okamih. Vytvára to dojem zhonu, ako keď sa povie, že „sme stále na behu“, alebo „v jednom kole“.
• Po druhé, uniká človeku prítomný okamih a vnímanie významu aktuálnej činnosti. Trošku sa to podobá na také dovolenky a výlety, kedy si v destinácii ľudia aktuálne miesto a aktuálny okamih vlastne ani nevychutnajú. Ako keď prídu k pamiatke a len sa pri nej dokola fotia, takže duchom a pozornosťou ani nie sú pri pamätihodnosti prítomní. Rovnako výhradné orientovanie sa na budúci výsledok nejakej činnosti spôsobuje trebárs u mňa, že si neužijem samotnú danú činnosť v aktuálnej chvíli, keď sa jej venujem.

Pokiaľ som sa dostal v rámci určitej aktivity do „flow“, moje pohrúženie bolo pričasto prežívané ako honba za očakávaným výsledkom. Stále som rozmýšľal a riešil v myšlienkach nadchádzajúci okamih a nevnímal som ten prítomný. To, že som strácal zo zreteľa pojem času a vydržal som v aktivite veľmi dlho, bolo najmä preto, že som sa naháňal za ďalším a ďalším okamihom, čo ma podľa mojej predstavy malo viesť až k cielenému výsledku vo svojom závere. Toto vnímam ako svoju chybu. Vysvetľuje to, prečo som tak nervózne, až úzkostne odmietal iné aktivity, ktoré boli v danom dni či chvíli taktiež dôležité. Vo vyššie spomenutom článku som sa vyslovene priznal, že aj nutkanie na WC ma frustrovalo, lebo ma to núti prerušiť činnosť, v ktorej som pohrúžený. V skutočnosti som však bol frustrovaný kvôli tomu, že narušujem svoju víziu celkového sledu nadchádzajúcich okamihov, takže sa podkopáva šanca, že svoj výsledok dosiahnem v očakávanom čase. A tým očakávaným časom som myslel „najlepšie hneď teraz, čo najskôr“. Odísť od danej činnosti ma znervózňovalo nie preto, že ma tá činnosť tak náramne baví, ale preto, lebo odďaľujem výsledok.

Život však nie je stav núdze. Vôbec nie je nutné sa naháňať stále za výsledkami v jednom kolotoči a byť stále mysľou kdesi v budúcnosti. Rozumiem, že výsledky zavážia a nie sú nepodstatné, ale z hľadiska psychologického prežívania je oveľa zdravším prístupom, ak obrátim pozornosť na samotnú aktivitu. Je jednoducho prospešné, ak si vychutnám aj aktuálnu činnosť iba pre ňu samu, až by som ju prestal hodnotiť len cez prizmu jej očakávaných výsledkov. Ruka v ruke s tým si môžem užiť vedomie prítomného okamihu, nakoľko by ma hlavne pútal terajšok a čo v ňom aktuálne robím. A ako ma tá aktivita v prítomnej chvíli baví.

Verím, že aj v takejto podobe sa dokáže prežívať „flow“. A pôjde o pohrúženie, ktoré so sebou neprináša akúsi nevýhodu, v ktorú som chybne veril v máji. Zaujatie činnosťou pre ňu samu dokáže navodiť všetky typické znaky „flow“, napr. aj tzv. zabúdanie na čas. No jej prerušenie a zameranie sa na niečo ďalšie by ma už nemalo vnútorne rozhádzať, pretože vlastne na úrovni mojej pozornosti o nič nepôjde. Na úrovni faktických dôsledkov je síce fajn, keď výsledok raz nastane, ale to nebude v psychickom prežívaní hlavným motívom, prečo som tou aktivitou tak zaujatý. Nebudem sa upínať na jeho očakávanie. Budem tak vo vzťahu k budúcnosti vo svojich myšlienkach a v zameraní svojej pozornosti slobodnejší, až mi nebude nič stáť v ceste, aby som slobodne prerušil danú činnosť, ak je to potrebné. Vo svetle takéhoto prístupu a takto orientovanej pozornosti sa mi prirodzene navodí pocit, že naozaj v zásade o nič nejde – skrátka si len užívam a vychutnávam terajšok a aktivity v ňom. Prakticky nie je z takéhoto uhlu pohľadu nič v stávke. To vytvára dojem pokoja, práve vďaka ktorému môžem cítiť slobodu prerušiť pohrúženie bez negatívnych myšlienok a nervóznej odozvy. Opäť si dám šancu precítiť „flow“ so všetkými svojimi benefitmi, nuž tento raz už bez akýchsi imaginárnych nevýhod.

Je to celé vlastne jeden z príjemných následkov tzv. všímavosti (mindfulness). A rovnako mi to príde ako jeden zo znakov skutočne vedomého žitia života. Tomu sa ešte potrebujem, ale aj túžim naďalej čoraz viac učiť.

A tak:

• Nie kolotoč a honba. Nie stav núdze.
• Ale tu a teraz. A naplno. S plným vedomím.