Koronakríza zásadným a nepríjemným spôsobom narušila životy premnohých ľudí na celom svete. Môžem v tejto chvíli potvrdiť, že ani ja nie som výnimkou. Myslím si, že mi jej dôsledky zhoršili duševný stav a príznaky. Prakticky od polovice marca, čo už predstavuje takmer dva mesiace, som na nútenom voľne zo svojej práce, nakoľko pracujem na pozícii v maloobchodnej prevádzke v obchodnom centre.

Svoje vyhliadky som sa usiloval v priebehu tohto času zlepšovať rôznym spôsobom. V prvých fázach som sa zameral na svoje vtedajšie koníčky. Uzavretie doma sám v malej garsónke mi však čoraz viac neprospievalo. Hral som sa obľúbenú počítačovú hru, ktorá ma však veľmi zavčasu prestala baviť. A omrzela ma. A tak som sa začal pokúšať o niečo produktívnejšie – začal som sa učiť. Spočiatku som investoval veľa času do online kurzov programovania v jazyku PHP. Prešiel som veľa lekcií a sekcií. Do jedného týždňa ma však nadšenie opäť opustilo. V práci hrozil kvôli nulovým tržbám výpadok na mzdách a rysovalo sa neplatené voľno, v horšom prípade prepúšťanie. Keďže platím účty a hypotéku, tak som sa obrátil na pracovné inzeráty a hľadal som si zárobok. Prijali ma do skladu potravín, kde som vyskladňoval ovocie a zeleninu pre rôzne obchody v našom kraji. Avšak kvôli veľkej fyzickej námahe a kvôli každodenným nadčasom a vstávaniu o jednej, druhej v noci som tam vydržal vlastne iba týždeň. Musím povedať, že kolektív ma na tej smene prijal priateľsky a som im vďačný, že boli so mnou trpezliví, keď ma zaúčali. No zdá sa, že na takú prácu nemám silu a potrebnú odolnosť.

Po brigáde som sa začal venovať už aj pôvodnej práci – niekedy som skočil na prevádzku čosi urobiť, k čomu nás vyzvali nadriadení. V tento týždeň som bol na prevádzke až trikrát, pričom v utorok a stredu takmer po šesť hodín. Mal som najmä po pracovnom utorku dobrý pocit – na okamih sa mi vrátili príjemné pocity zmysluplnosti a produktivity. Mimo tento čas sa však cítim čoraz viac ako na úplnom dne. Ešte v čase medzi brigádou a týmto uplynulým týždňom som si ako-tak vytyčoval rôzne úkoly na každý deň. Robil som si zoznam, akýsi „to-do list“, ktorý sa týkal činností z takých oblastí ako samovzdelávanie (rôzne knihy, programovanie, angličtina), domáce práce (upratovanie, čistenie, varenie), cvičenie (rozcvičky, chrbát, brucho, rotoped). Ale ako šiel ďalší čas a návrat do práce bol stále nejasný a ja som zotrvával medzi štyrmi stenami malého bytíku, vytrácala sa mi chuť a motivácia sa o čokoľvek snažiť. Vyslovene som duševne upadol a začal som si nebezpečne navykať na úplnú, ale naozaj úplnú nečinnosť. Nekonanie. Žiadne domáce práce, žiadne programovanie, žiadne písanie. Len vylehávanie na gauči, spánok minimálne 15 hodín denne – maximálne som sa bol ochotný najesť, počúvať rádio a možno si čosi čítať. Aktivita na webe sa zúžila na bezcieľne preklikávanie sa článkami hore-dole, ktoré mi zrovna skočia do očí a aspoň trošička ma zaujmú. Raz, azda dvakrát za týždeň som sa akosi vytrepal z bytu a skočil na nákup. To bol vždy super-výkon a top-aktivita týždňa.

Ruka v ruke s nečinnosťou a stratou motivácie i radosti zo života sa mi začalo, samozrejme, zhoršovať myslenie. Asi je to zákonité, že keď je človek nečinný, začne príliš premýšľať a ako inak, začne sa topiť v negatívnych myšlienkach. Inak tomu nebolo ani u mňa. Obavy, návrat úzkostí, trasenie sa, zlé sny, sebaľútosť. Môj jediný spôsob boja v danom čase bol už len v podobe občasného čítania motivačných knižiek. Presne tých, ktoré mám tu doma prečítané už vari stokrát. Som im ale rád, lebo zakaždým ma nejako dokázali povzniesť, hoci som už nejavil živý záujem a ochotu sa nimi v podobe rozhodného konania riadiť. Aspoň mi pomáhali v rovine pocitov a vzbudzovali nejakú tú nedokonalú nádej.

V poslednom čase sedím za stolom, počúvam rádio a civím na naše Schizofórum (schizoforum.net). Vôbec tam nič neprispievam, na nikoho nereagujem. Cítim sa vnútri prázdny, akoby som už nemal čo komu, alebo svetu povedať. Myslím si, že som aj kognitívne viacej ohlúpol a vnímam veci dosť prosto. Často sa prichytím pri čítaní článkov na webe a nerozumiem ničomu. Niežeby som nechápal informácie v tom článku, ale prídem si, akoby som padol z mesiaca, a tým našim „pozemským“ problémom a snahám a záležitostiam nerozumiem. Neviem, „ako fungujú veci“. Mám pocit, že všetci sú nejako zvláštne nadaní alebo inteligentní, že sa každý v niečom vyzná a niečo ovláda. A ja akoby som bol celkom… mentálne jednoduchý.

Sám som v tejto chvíli prekvapený, že som dal dokopy tento článok, toto vyznanie. Myslel som, že už nič zo seba nevyprodukujem…

Budúci týždeň od pondelka sa moja situácia trochu zmení, azda sa posunie dopredu. Na Slovensku sa, ako vieme, značne darí uvoľňovať krízové opatrenia, na čo reaguje aj môj zamestnávateľ a posiela nás od pondelka na prevádzku robiť. Síce ešte nebudeme otvorení pre verejnosť a zákazníkov, no i tak sa čímsi budeme zapodievať, napríklad prípravou predajne. Predsa len za 2 mesiace sa to tam trochu zaprášilo a zároveň mnohé veci nie sú aktuálne, napr. plagáty, ale aj kopa cenoviek. Veď tam ešte máme veľkonočné stojany!

Budem teda opäť od pondelka chodiť do práce. Zmariť by to mohla asi len prípadná druhá vlna nákazy. Chcem veľmi dúfať, že z tejto letargie a apatie povstanem a budem opäť cítiť nejaké pozitívne emócie. Je dosť možné, že sa mi tak vráti aj chuť a vášeň do nejakých koníčkov, trebárs aj do toho sľubného sebavzdelávania. Celkom som to programovanie v PHP v prvých týždňoch krízy dobre našliapol, bola by to škoda, ak by som to nechal tak.

Prajem Vám, drahí čitatelia, veľa zdravia. Držte sa a ďakujem Vám za prečítanie tohto môjho zverenia sa.