„Svoje bojisko si vyberajte múdro. (…) Táto fráza naznačuje, že život je plný príležitostí, z ktorých si môžete vybrať: alebo nejakú maličkosť úplne nafúknete, alebo si uvedomíte, že na nej v skutočnosti nezáleží, a prestanete sa ňou zaoberať. Ak si vyberiete svoje bojisko múdro, oveľa skôr vyhráte bitky, na ktorých vám naozaj záleží. (…) Pravdou je, že život je málokedy presne taký, aký ho chceme mať, a ostatní ľudia sa často nesprávajú tak, akoby sme chceli. V každom momente existujú v živote aspekty, ktoré máme radi, ako aj také, ktoré radi nemáme. Vždy budú existovať ľudia, ktorí s nami nebudú súhlasiť, ktorí robia veci inak, a budú existovať aj záležitosti, ktoré sa nám nevydaria. Ak budete bojovať s týmto životným princípom, strávite tým celý svoj život. Pokojnejší spôsob, ako žiť, je vedome sa rozhodnúť, o čo sa oplatí bojovať a čo je lepšie nechať na pokoji. Ak vaším primárnym cieľom nie je dosiahnuť, aby všetko dokonale fungovalo vo váš prospech, ale žiť život bez nejakého veľkého stresu, zistíte, že väčšina bitiek vás vzďaľuje od pocitov vyrovnanosti.“
- úryvok z knihy „Netrápte sa pre maličkosti“ od Richarda Carlsona.
Tieto slová som si v jednej z tzv. šťastných kníh prečítal práve včera. Akurát som nezvládal svoje žravé chute a obžerstvo. Išiel som si to vyčítať, pretože som vnímal, že sa musím kvôli tomu cítiť previnilo a je správne si to vraj vyčítať. Hodlal som večer stráviť výčitkami svedomia a poplakávaním pri smutných empétrojkach. Avšak potom som si náhle uvedomil otázku: „Naozaj mi toto bojisko stojí za bojovanie prostriedkami vlastnej sebaľútosti, žalostením, prípadne hnevom?“ Odpovedal som si v duchu Carlsonových rád, že na tejto veci v skutočnosti nezáleží. Nezáleží, či budem mať o centimeter na zopár krátkych dní väčšie brucho kvôli nedodržanému limitu prijatej kalorickej energie. Aj tak mám postavu už zhruba normálnu – aspoň pokiaľ som oblečený. 
Následne som ležal v posteli a rozmýšľal, či náhodou nie väčšina záležitostí, ktoré ma v živote trápia, stoja za to, aby ma rozrušovali. Záleží na nich v skutočnosti? Na drvivú väčšinu dosiaľ znepokojujúcich problémov som zasadil pečať s nápisom „Nezáleží na tom.“ Takto som našiel konkrétny návod, ako včleniť čoraz viac flegmy vo svojom temperamente. Flegmatický postoj sa mne, melancholikovi, totižto veľmi zíde a považujem ho vo svojom prípade za užitočný. 
Možno iba moja náboženská neuróza (strach z pekla, neschopnosť sa oslobodiť od hriešnych návykov) spadá do kategórie, v ktorej mi na nej veru záleží. Ale i tá môže byť priradená ku všeobecnému košu všetkých tých starostí, ktoré jednoducho nikdy nemusia byť v plnom súlade s našou predstavou o vlastnom živote. Ako píše Carlson, nikdy nebude život úplne ideálny, aby všetko vychádzalo najsamsuper. A tak práve toto je ten môj „kríž“, ktorý tak trochu narušuje moju životnú idylku. Mojou úlohou je teraz sa ním extra neznepokojovať, ale brať ho pragmaticky a s nadhľadom. Netrápiť sa smútením a depresiou nad tým, čo bude so mnou po smrti – nie preto, že by na tom nezáležalo, ale skôr preto, že jednoducho nie všetko mám úplne pod kontrolou a nie všetko je alebo bude v súlade s mojou predstavou dobrého života. Už to tak trochu chodí, že niečo človeka asi aj trápiť musí. Inak by som asi praskol od šťastia. 
Tak čo už. Hlavne sa netrestať smútením, žalostením, hnevom alebo sebaľútosťou. 
Odteraz si budem starostlivo a múdro vyberať svoje bojisko. Bojisko, na ktorom sa mi oplatí znepokojovať a rozrušovať. Až napokon zistím, ako verím, že takých bojísk nájdem čoskoro vo svojom živote až zanedbateľne málo. 
Nech žije životný pokoj a vyrovnanosť, drahí priatelia! 
