Obdobie uplynulých dvoch týždňov sa zaradilo opäť raz medzi moje ťažšie. Duševne som sa necítil dobre; vlastne som sa cítil mizerne a depresívne. Mal som silné negatívne myslenie, z ktorého mi plynuli dokonca úzkostné pocity a často i nechuť k práci a činnosti. Prvý týždeň zo spomínaných dvoch sa vyznačoval buď znižovaním kofeínu, alebo jeho neúčinnosťou ani pri vysokej dávke (500-600 mg). Druhý týždeň z dvoch však priniesol zaujímavú zmenu. Pod vplyvom knihy od Anthonyho Robbinsa „Nekonečná vnútorná sila“ a pod vplyvom knihy od nemeckého psychoterapeuta Rohra „Cesty z úzkosti a deprese“ som si otvorene priznal, že až príliš často je dôvodom mojej psychickej mizérie moje vlastné upieranie si dobrých pocitov. Hneď vysvetlím, ako to myslím.

Ide o moje nároky na samého seba. V práci ich mám dvojaké – jednak sa týkajú kritérií, ktoré musím splniť, aby som bol pri odchode z práce so sebou spokojný, a jednak sa týkajú kritérií, ktoré sa musia naplniť, aby som cítil, že ma agenda baví a napĺňa.

V ostatnom čase, keď znižujem kofeín, alebo keď som redukoval energeťáky, alebo keď som mal vysadené v júli antidepresívum, sa situácia obrátila radikálne v neprospech všetkých týchto mojich nárokov. Svoju agendu som nestíhal a pri spracúvaní dennej nutnej rutiny sa mi hromadili staré úkoly, ktoré sa neustále odkladali a zahlcovali ma ustavičným tlakom v podobe akéhosi horúceho zemiaku. Nemal som tak dlhodobo pocit, že „mám hotovo“, keď som mal ísť domov, čo som považoval za frustrujúce.

Čo sa týka kritérií, aby ma agenda bavila, moje nároky boli postavené vďaka dlhoročnému užívaniu veľkých dávok kofeínu veľmi vysoko. To znamená, že som sa chemicky takto vyhecovával až do stavu prúdenia (flow), v ktorom človek je tak pohrúžený do činnosti a tak ho intenzívne napĺňa, že až zabúda na čas a ignoruje, že mu trebárs skončila pracovná doba. Je to stav, keď sa samotná činnosť a práca stávajú zdrojom šťastia. Problém však nastal v tomto roku od zhruba zimy/jari (2018), kedy som začal zo zdravotných dôvodov prechádzať z energeťákov na menej závadné, kofeínové tabletky. Tie ma však časom nevedeli vyhecovať k takému výkonu, aby mi agenda prinášala silné naplnenie a šťastie.

Tieto pocity, ako si uvedomujem, boli výrazne umelé a vyšpičkované chémiou (resp. kofeínom a kokteilom v energeťákoch). Okrem toho, že som sa stal na tom závislý, zvykol som si, že dobrá nálada je u mňa len tá, ktorá je veselá, žoviálna a mimoriadne výkonná, pričom výkon mám mať sprevádzaný pocitmi šťastia. No a v dôsledku toho, že už mi to takto nefungovalo, lebo kofeín viac mesiacov zlyhával, alebo som ho redukoval, tak mi nálada klesala a zrazu som bol konfrontovaný s tým, že ma veci nebavia a že mám nechuť k činnosti. 

No a ako som zodpovedný teda za upieranie si dobrých pocitov a psychickú mizériu, ktorú som spomínal v prvom odstavci? Presne takto – to, že ma veci nenapĺňali, som vnímal ako zlú náladu. Nepoznal som normálnu náladu, iba veselú a vyhecovanú, alebo naopak depresívnu a úzkostnú. Chápal som to ako svoje zlyhanie, ako svoju zlú vlastnosť, neschopnosť – takže som si uprel akúkoľvek možnosť mať zo seba dobrý pocit. Veci, ktoré ma excesívnym spôsobom už viac nebavili, som označil za také, ktoré, ak nebavia premrštene, tak nebavia vôbec. Nestoja teda za to. Aplikoval som na seba čiernobiele videnie. Buď ma veci budú veľmi baviť tak ako v stave flow, alebo ma nebudú baviť vôbec. Na to som si dovolil mať zamračenú tvár a v spolupráci s únavou som už ľahko dospel k ďalším negatívnym fabuláciám a dôvodom, prečo sa mám vlastne zle a ako som ja vlastne celý nešťastný, alebo mínusový. 

V uplynulý týždeň bolo súčasťou nového sebauvedomenia aj to, že mám v moci niečo s tým robiť a že smiem ovládať, či si upriem spokojnosť, alebo či si nedovolím mať zo seba alebo z aktivít dobrý pocit. Zistil som, že moja nálada vôbec nie je depresívna – ona je jednoducho akási suchá, možno plochá. Neskĺza momentálne ani do veselosti a iniciativity, ale zase ani do mínusov, alebo depresie. Ak skĺza, tak to sa činím deprimovaným ja sám. Nediagnostikovaný človek by mi možno povedal, že toto som ja v základe, keď nie som vyhecovaný, ani deprimovaný. Som tak akosi v strede, možno v norme, ktorú z pochopiteľných dôvodov momentálne cítim ako suchú, emočne nijak zaujímavú. Možno časom dospejem k tomu, že táto suchá nálada je vlastne normálna. Povzbudzuje ma k tomu ďalšie zistenie, že aktivity ma väčšinou naozaj začnú baviť a interesovať, keď už sa do nich donútim, ibaže sú tie pocity z nich také slabé a to naplnenie je takým slabým odvarom v porovnaní s chemickou vyhecovanosťou, že mi to príde príliš plané a akoby to nestálo za to. Tu si prikazujem nemať čiernobiely pohľad a chcem sa rád ujať aj takýchto slabých pocitov, ktoré, verím, sa časom posilnia. Hoci isteže nikdy nedosiahnu takú premrštenosť ako pri stovkách miligramov kofeínu z energeťákov. To ale vôbec nevadí, práveže toto je taká akási normálnosť, ktorú hľadám. Je to ako keď narkoman sa má uspokojiť s bežnými zdrojmi nadšenia po tom, ako okúsil premrštenú slasť z drogy. Je to preňho veľmi náročné, stal sa necitlivým na bežné zdroje pôžitku. Rovnako človek navyknutý na presolené, prekorenené alebo presladené umelé jedlá sa stal necitlivým na pôžitok trebárs zo zeleniny. Príde mu to plané, nezaujímavé. Tak aj ja tak vo sfére pôžitkov z činností a práce po tom, ako som navykol na umelé stimulanty.

Mojou bojovou úlohou je teda teraz akceptovať svoju „suchú“ náladu ako kvázi-normálnu. Neupierať si dobrý pocit zo seba a z činností, nebičovať sa negatívnymi myšlienkami v snahe neuznať si právo cítiť sa dobre, ak veci nie sú kvôli mne stopercentné, resp. vyhecované a „šťastne výkonné“. Musím sa naučiť v novej nálade aj nanovo spôsoby komunikovania, lebo keď som sa pohyboval v dvoch póloch, pól veselosti a pól deprimovanosti, tak som mal svoje špecifické a navzájom si opozičné spôsoby komunikácie s druhými ľuďmi (témy rozhovorov, mimika, intenzita hlasu, spontánnosť vyjadrovania, atď.). Verím, že časom mi už nepríde suchá nálada ako planá, ba dokonca teda ani ako suchá. Bude jednoducho v norme a ja sa možno opäť trošičku priblížim k vytúženej normalite.