Človek sa nesmie v sebe tak priveľa vŕtať. Schizopacienti majú sklony k egocentrizmu, sebestrednosti, ktorá sa niekedy prejaví autistickými črtami pri depresii a negatívnych symptómoch, a niekedy sa zase prejaví zbytočným narcizmom. Naša vzťahovačnosť a tendencia k paranoidite prirodzene k tejto sebestrednosti vedú. Mali by sme, myslím, s tým zápasiť a nedovoliť si rozoberať svoje psychické stavy, svety, myšlienky a epochálne mysteriózne ideácie do detailov. Treba menej riešiť diagnózu a viacej reálne žiť.  
 
Je pochopiteľné, že diagnóza a náš psychický svet sú pre nás večne živou témou. No nesmieme strácať roky života stagnáciou, prešľapovaním na mieste a pertraktovaním svojej vlastnej bezútešnosti. Ideálne je vykročiť vpred a sústrediť sa na činnosť. Činnosť lieči. Či už brigáda, alebo vzdelávací kurz, alebo pomoc v domácnosti, návštevy, terapie, stacionár, šport, záľuby, osobný sebarozvoj. Skrátka treba si najprv niečím vypĺňať čas a úmyselne i umelo pracovať na svojej ako-takej sebestačnosti. To nás vie posunúť na nové horizonty a ukazovať nové možnosti, kam sa vo svojom živote pohnúť. A ešte nás to môže aj baviť, lebo nič nie je také naplňujúce sebaúctou, ako byť sebestačný, samostatný, nezávislý, zrelý.  Naopak, riešenie svojej diagnózy a hĺbanie sa do tajov schizofrénie a svojich rozmanitých patologických stavov či nálad – to je slepá ulička. Cesta vedie skrz činnosť, aktivitu, rozvoj, budovanie.
 
Hurá smerom k proaktivite a chopeniu sa svojich možností!