Priatelia, zamýšľam sa sám nad sebou, či som nejaký masochista a či mám nejakú záľubu v komplikovaní si vlastného života. Totiž od tejto jesene 2019 som opäť zasadol do školských lavíc a rozbehol som externé štúdium aplikovanej informatiky. Moja šéfka mi v práci povedala, že má rada pokoj a už by sa teraz po tridsiatke (ako mám rokov aj ja) jej nikdy nechcelo učiť takýmto akademickým spôsobom a nútiť sa do skúšok a termínov, či vôbec zahlcovať sa rozličnými zapeklitými skriptami. Prečo sa ja neviem zmieriť s doteraz dosiahnutými výsledkami a idem sa trápiť popri zamestnaní ešte s ďalšou školou?

Do istej miery je mi to záhada, no zároveň čiastočne odpoveď asi aj poznám. Veľa mi zodpovedala moja kríza, ktorú som prežíval v novembri. Vtedy som nezvládol niektoré zadania a pod tlakom mnohých stresov som školu opustil. Rozhodol som sa, že sa o ňu snažiť nebudem a skrátka som do nej prestal chodiť, ako aj riešiť jej agendu. Vynechal som tak 4 soboty a zameškal značné množstvo učebných látok. Počas tejto krízy som si postupne svojím kvázi-depresívnym rozpoložením pripomenul, prečo som sa vlastne, ja trubadúr, do tej školy na jar prihlásil a zapísal.

Totiž v čase spomenutého novembra sa mi obnovili veľmi nepríjemné pocity prázdnoty a neúčelnosti môjho trávenia životného času. Ešte cez pracovné osmičky som cítil ako-taký zmysel svojho konania, ale potom večery doma boli zahltené pocitmi nezmyselnosti a zbytočnosti. Najťažšie boli práve víkendy, ktoré mám z práce voľné, a vtedy sa naplno vedela rozvinúť moja tendencia k nude a pasivite. Počas stupňujúcich sa týchto nálad som si uvedomil, že naozaj potrebujem nejaký poriadny „Everest“, na ktorý by som sa mohol štverať. Nejaký cieľ a vízia, ktoré by som nasledoval a vďaka ktorým by som sa niekam posúval, kamsi osobnostne, profesionálne, ako aj ľudsky rástol.

Ten november bol takmer paralelný s prežívaním po promóciách na pôvodnej vysokej škole (2017), kedy som tiež čelil prázdnote, pretože náhle všetko, za čím som sa naťahoval a za čím som prahol, som mal už v rukáve. Takže náhle nebolo žiadnej ďalšej vízie, či cesty, kam kráčať ďalej. Život sa akoby zavŕšil a ja som si doslova vtedy vravel: „No, hotovo, už môžem umrieť.“

Keďže dlhodobo vo svojom živote necielim založenie rodiny a cítim v tejto oblasti všelijaké psychické brzdy, tak som usúdil, že naozaj je pre mňa vhodné realizovať sa na poli takých alternatívnych záujmov, v podstate koníčkov, ktoré by boli dostatočnou výzvou, aby ma niekam vedeli posúvať. Okrem bežných záujmov sa mi v tejto veci od začiatku zdalo nanajvýš lákavé štverať sa na nový, ďalší „Everest“ vysokej školy. A to hneď takej školy, ktorá by bola náročnejšia, než tá moja humanitná predošlá, a zároveň by mala potenciál mi zlepšiť možnosti uplatnenia na trhu práce. „Ítečkárstvo“ bolo teda pre mňa jasnou voľbou, o ktorej som nepochyboval, a posmeľovalo ma k nej aj to, že vlastne od detstva mám k počítačom blízky vzťah.

V týchto dňoch mi prebieha akurát skúškové obdobie a silno pociťujem tlak zo strany rôznych úloh a termínov. Nevyhol som sa tomu, že sa mi mnohokrát akoby nechce a že moje nútenie sa do školských povinností často vyzerá autenticky ako nepríjemný boj so samým sebou. Myslím si však, že i napriek celkovej nepríjemnosti, ktorej sa takto dobrovoľne vystavujem, je naozaj pre mňa a môj prípad správne, že sa takémuto niečomu snažím čeliť. Celkovo mi tieto nútenia a boje z dlhodobého hľadiska prospievajú, a to naozaj aj duševne, hoci priamo teraz, keď dnes trebárs píšem seminárku, tak mám sto chutí tvrdiť niečo iné.

Ono tie boje dokážu prinášať a upevňovať také životné návyky, ktoré sú z pohľadu všetkého ďalšieho žitia a osobného vývoja veľmi užitočné. Nehovoriac, že ak by sa mi podarilo docieliť konkrétne výsledky, tak by to prinieslo aj objektívne a veľmi praktické plody bez ohľadu na moje pocity a iné moje psychologické aspekty.

Som teda istým spôsobom v týchto veciach masochista, keď sa dobrovoľne vystavujem novému, neľahkému Everestu. Ale verím, že to má zmysel, a som rád, že ten zmysel aj pociťujem. Hurá sa teda realizovať a najmä v tejto chvíli konečne rýchlo dokončiť tú prekliatu seminárku!