Päť schiziem pri schizofrénii

Obsah článku

  1. Úvod,
  2. Schizma s realitou (psychóza),
  3. Schizma v samotnom myslení (fragmentárne myslenie),
  4. Schizma medzi jednotlivými myšlienkami (thought insertions),
  5. Schizma medzi funkciami osobnosť, pamäť, myslenie a vnímanie,
  6. Schizma v emočnom sýtení afektu (ambivalencia),
  7. Záver,
  8. Zdroje článku.

 

1) Úvod

Názov „schizofrénia“ na prvý pohľad nie vždy dobre vystihuje, čo sa deje v mysli schizofrenických alebo schizoafektívnych pacientov. Je známe, že autor názvu Dr. Bleuler v roku 1911 vychádzal z gréčtiny, kde „schizó“ malo znamenať rozdeliť alebo priam rozkol, a „phrenos“ myseľ. U verejnosti sa postupne vyjavil pod takýmto slovným kompilátom obraz rozdelenej osobnosti (split personality) na dve rôzne osoby. Avšak, ako je medzi pacientmi už známe, tento obraz je donebavolajúci omyl resp. zámena za úplne inú chorobu, ktorú voláme syndróm viacnásobnej osobnosti. S touto chorobou nemá schizofrénia nič spoločné.

No napriek tomu sa vynára teda otázka: „Prečo Bleuler pomenoval tento systém porúch schizofréniou (resp. schizofréniami)? Čo je tam u pacienta schizmaticky štiepené, ak teda nie osobnosť?

Jestvuje 5 základných „schiziem“ (rozkolov), ktoré schizo-pacient pociťuje. A práve tie sú dôvodom pre relatívne výstižné pomenovanie tejto choroby, hoci kvôli spoločenským predsudkom jestvujú v psychiatrii hnutia, ktoré túžia názov ochorenia zmeniť tak, aby už viac nebol použitý grécky pojem „schizó“. Či budete súhlasiť s takýmto presvedčením, alebo či budete považovať termín „schizofrénia“ za vhodný resp. relevantný, sa môžete rozhodnúť aj na základe tohto článku.

 

2) Schizma s realitou

Hlboko v mozgu sa nachádza tzv. limbický systém. Ten sa zúčastňuje na riadení vegetatívnych a somatických funkcií pri emotívnom sýtení. Ovplyvňuje výrazným spôsobom správanie, pretože vytvára platformu, na základe ktorej sa nejaký podnet z okolia alebo z nášho tela emočne „nabije“ alebo „označkuje“ ako príjemný či nepríjemný. Dráždenie určitých častí limbického systému teda priamo vyvoláva príjemné alebo nepríjemné pocity (aj preto tento systém usmerňuje sexualitu). Práve limbický systém teda zodpovedá za pocit strachu a reguluje reakcie organizmu na vonkajšie podnety. Hoci limbický systém podlieha tlmivému pôsobeniu mozgovej kôry (kde sa organizuje vôľa), nemožno vôľou spustiť alebo zastaviť afektívne (náladové) prejavy a city. Za mnohé tieto funkcie zodpovedá práve neuroprenášač elektrických vzruchov chemickou cestou cez synaptické spojenia jednotlivých nervových buniek, ktorý sa nazýva dopamín.

Práve kontrola produkcie dopamínu alebo kontrola citlivosti dopamínových receptorov alebo hustota dopamínových receptorov na postsynaptickej membráne (záleží od tej-ktorej štúdie) je (alebo sú?) pri schizofrenickej psychóze neobvyklá alebo priam narušená. Zhrňnme v rámci pracovnej metódy tamtie tri faktory závisiace od tej-ktorej štúdie do pomenovania „vplyv dopamínu“. Ak je vplyv dopamínu v limbickom systéme veľký (nech už z akéhokoľvek dôvodu), chemickou stopou „emočnej dôležitosti“ (príjemnosti či nepríjemnosti) sú označené aj pre mozog nepodstatné informácie a podnety. Napríklad červená farba šiat tamtej okoloidúcej dámy je bezvýznamným faktom, no v mozgu psychotika v limbickom systéme môže nadobudnúť špeciálny význam. V konečnom dôsledku mozog nemá reálnu platformu, na ktorej by staval svoje rozlišovanie medzi dôležitými a nedôležitými podnetmi. A keďže to, čo označujeme ako realitu, je práve špecificky určované tým, čo je podstatné a čo je periférne, dochádza ku skresleniu reality. Pochopiteľným sprievodným javom u takto chorého je aj vzťahovačnosť, pretože aj nepodstatné informácie sú podsúvané ako veľmi dôležité. Z tohto dôvodu vzniká neuronálny chaos a dezorganizácia, čo sa navonok prejaví spolu s narušením čelového laloka ako neschopnosť koncentrovať sa na jeden podnet (najmä schizoafektívni pacienti v psychotickej fáze majú problém sledovať pohybujúci sa predmet).

Zrodila sa psychóza, pri ktorej sa realita vnímaná schizofrenikom alebo schizoafektívnym pacientom schizmaticky štiepi a začína sa podstatne odlišovať od reality vnímanej zdravými ľuďmi. Rozkol (schizma) s realitou.

 

3) Schizma v samotnom myslení (fragmentárne myslenie)

Schizofrenické poruchy sa vyznačujú okrem iného narušením metabolizmu čelového laloku – konkrétne narušením cyklu syntézy proteínov a následného využitia energie v tejto prednej, záčelnej časti mozgového kortexu (kôry). To má rozmanité a už v princípe devastujúce účinky na myslenie pacienta. Etabluje sa neschopnosť sústrediť sa a správne logicky myslieť, pričom za veľmi významnú poruchu (typickú pre schizo-ochorenia) sa považuje porucha súvislosti myšlienkového procesu, teda porucha koherencie. Táto inkoherencia sa prejavuje uvoľnením väzby medzi jednotlivými myšlienkami či dokonca časťami myšlienky, takže myšlienky sa stávajú nespojitými. Dochádza k skutočnému rozkolu (schizme) myšlienkového toku na viacero fragmentárnych (úlomkovitých) častí, ktoré pacient v psychóze pospája, no navonok nejavia žiadnu alebo takmer žiadnu logiku.

Niektorí schizo-pacienti dokonca vyjadrujú myšlienky roztrieštene a agramaticky. Celá porucha súvisí s tangenciálnosťou myslenia (scestným vyjadrovaním) a s uvoľnením asociácií, kedy v rámci rozkolu v myslení dochádza k vytváraniu takého komplexu slov a viet, medzi ktorými sa ťažko hľadá rozpoznateľná súvislosť (tzv. slovný šalát).

 

4) Schizma medzi jednotlivými myšlienkami (thought insertions)

Jeden z najtypickejších príznakov schizmatického rozštiepenia myslenia u schizofrenického pacienta sú intrapsychické halucinácie. Patria sem rozmanité poruchy vedomia ako Séglasove halucinácie (pacient má pocit, že niekto hovorí jeho ústami, píše jeho rukou a pod.) alebo tzv. thought insertions (vkladanie myšlienok), thought withdrawal (odoberanie myšlienok), alebo thought broadcasting (vysielanie myšlienok). Tieto poruchy vedomia sú halucináciami, čo formujú deluzórne presvedčenie, že moje myšlienky sú cudzie, sú mi zrejme importované nejakou silou telepaticky zvonku (napr. nejakým vysielačom alebo mysľou cudzích ľudí alebo mimozemšťanmi či anjelmi). Bez ohľadu na to, ako si pacient vkladanie a odoberanie myšlienok (a tiež ich vysielanie na diaľku) paranoidne a bizarne vysvetľuje, zostáva pre tento článok relevantným fakt, že ide o skutočný rozkol medzi myšlienkami pacienta, kedy jedny myšlienky sú mozgom prisudzované sebe a jedny myšlienky, ktoré generuje ten istý mozog, sú pociťované ako nevlastné a cudzie.

 

5) Schizma medzi funkciami osobnosť, pamäť, myslenie a vnímanie

Pri schizo-ochoreniach vzniká typická dezorganizácia spolupráce resp. slabá vzájomná interaktivita medzi psychickými funkciami „osobnosť, pamäť, myslenie a vnímanie“. Tento charakteristický fenomén si všimol a zadefinoval už tvorca názvu choroby Dr. Eugene Bleuler. Za normálnych okolností je integrácia vymenovaných psychických funkcií stabilná a pevná, takže osobnosť zdravého človeka pohotovo reaguje na vnemy organizmu, správne ich vyhodnocuje, učí sa a zapamätáva si. A isteže – uvažuje a logicky myslí, čím si vytvára potrebné asociácie medzi jednotlivými vnemami a poznatkami, či skúsenosťami už uloženými v pamäti. Osobnosť zdravého človeka sa teda zakladá na podklade správneho figurovania psychických funkcií. Napísané jednoducho – osobnosť istým spôsobom vyviera z pamäte, schopnosti myslenia a usudzovania a percipovania vnemov.

Mozog schizo-pacienta je však trocha odlišný a neuropatológia odhaľuje na mikroskopickej úrovni zlé inervované prepojenia (až chýbajúce alebo nedostatočné) medzi limbickým systémom a kortexom (resp. čelovým lalokom) a taktiež medzi talamom a mozočkom, resp. medzi talamom a kortexom. Dochádza k rozštiepeniu alebo relatívnemu oddeleniu jednotlivých psychických funkcií, pretože spomínané časti mozgu sú zodpovedné za rôzne tieto funkcie (limbický systém napr. za emočné sýtenie vnemov, talamus za vnemy a percepciu, čelový lalok za logické myslenie a koncentráciu a podobne). Je teda pochopiteľné, že ak tieto časti mozgu dobre nespolupracujú, schizmaticky nespolupracujú ani psychické funkcie (aspoň nie kvalitne). Takto schizo-pacienti produkujú kognitívnu a afektívnu dezorganizáciu na základe rozkolu medzi primárnymi funkciami psychickej virtuality mozgu.

V praxi sa psychotické skúsenosti utvárajú v tom štýle, že oddelené funkcie myslenia, vnímania a pamäte nedokážu generovať správnu asociáciu medzi prijímaným vnemom a už v pamäti uloženými vnemovými skúsenosťami, alebo sa nevytvorí adekvátna myšlienková odpoveď čelového laloka na emočné zafarbenie vnemu z limbického systému. To znamená, že ak pacient vidí červenú farbu šiat okoloidúcej dámy, myslenie nedokáže postihnúť bezvýznamnosť tohto faktu, ale presadí sa emočné sýtenie z dopamínových receptorov, čo spôsobí preferenciu paranoidnej explanácie spomínaného faktu v osobnosti schizo-pacienta. Aj preto je schizofrénia predovšetkým rozpad (schizma) psychických funkcií, z ktorého vzniká paranoja, vzťahovačnosť, inkoherencia a skresľovanie reality.

 

6) Schizma v emočnom sýtení afektu (ambivalencia)

Ambivalencia je veľmi vážnym príznakom schizo-ochorení. Obyčajne znamená psychický stav, v ktorom má pacient rozporný alebo priam konfliktný vzťah k objektu. V pacientovej mysli sa vytvárajú akési dva protichodné, emočne sýtené, vôľové tendencie, ktoré spôsobujú, že si chorý nevie medzi nimi vybrať a je patologicky nerozhodný. Nevie učiniť rozhodnutie typu „buď-alebo“. Nevie sa skoncentrovať na správny výber – správna voľba je preňho veľmi obtiažny problém a v podstate na vec reaguje pre schizo-pacienta veľmi typickou odpoveďou „neviem“.

Psychiatrické štúdie vedú k predpokladu, že ambivalencia je úzko spojená s funkciou jazyka, a teda aj myslenia. Dochádza k schizme v jazykovej funkcii, v rámci ktorej sa udomácňujú v schizofrenickej mysli dva protichodné emočné smery (niekedy aj viacero konfliktných emočných tendencií), bezprostredne súvisiace s vôľou, takže sa pacient – ako sa už spomenulo – nedokáže adekvátne a zodpovedne rozhodovať.

Ambivalencia je typický stav schizofrénie, vďaka ktorej táto choroba vyvoláva dojem skutočnej rozpoltenosti pacientovej vôle a funkcie jazyka.

 

7) Záver

Už vari od roku 1933, kedy uverejnil svoj reprezentatívny článok britský básnik amerického pôvodu Thomas Eliot, kde uviedol, že schizofrénia je rozkol osobnosti (split personality), sa chyruje po celom svete tento blud charakteristický pre hrubú neinformovanosť ľudových más. Aj preto vznikajú v samotnej psychiatrii hnutia za výmenu názvu ochorenia za názov, ktorý by bol menej stigmatizovaný a neobsahoval by to kontroverzné „schizo“.

Tento článok sa snažil zdôvodniť názor Dr. Eugena Bleulera, ktorý v roku 1911 ustanovil pomenovanie „schizofrénia“ a ktorý sa už naplno presadil v odborných i pacientských kruhoch. Ukázali sme si päť základných rozkolov (schiziem), ktorým v aktívnej (a niekedy aj v pasívnej v rámci negatívnych príznakov) fáze musí schizo-pacient čeliť.

 

 

1114 - celková čítanosť 1 - dnes čítanosť

Author: Matej