Od 11. mája znovu chodím do pôvodnej práce. Dva mesiace sme v dôsledku vládnych opatrení v rámci pandémie nefungovali. Spočiatku som sa cítil relatívne dobre a návrat do práce som vnímal ako skutočne pozitívnu vec. Tešil som sa do nej. Postupom dní sa však u mňa rozvinula akási nechuť voči vlastnej osobe a znechutenosť z udalostí vo svete. Začal som sa príliš nad všetkým zamýšľať, všetko rôzne interpretovať a hľadať kade-tade súvislosti. Zaplietol som sa do širokej siete prazvláštnych a často skrz-naskrz neuveriteľných konšpiračných teórií, ktoré mi podkopali posledné zvyšky viery v dobrú a optimistickú budúcnosť. Svoju vlastnú, ako aj ľudstva ako celku. Prečítal som približne 800 strán kníh, ktoré o týchto veciach pojednávajú. Priznám sa, značne ma zmiatli a nadobudol som silný pocit skepsy, že sa vlastne nedá ničomu a nikomu veriť. Akoby zrazu na každý argument bol rovnako silný protiargument a človek na mojej úrovni „pešiaka“ nemal ako zistiť, ako sa vec vlastne v skutočnosti má. Na veľa dní mi poskytnuté informácie (alebo dezinformácie?) nahlodali myseľ a stali sa mojimi „démonmi“, ktoré mi trávili myseľ. Upadol som do letargie, sklamania a beznádeje. Budúcnosť sa mi stala zdrojom obáv a úzkosti. Všetko stratilo svoju cenu, na ničom vlastne nezáležalo.

V tejto nálade sa mi oživil môj sklon neznášať samého seba. Keďže všetko bolo bezcenné, úpenlivo som preciťoval aj bezcennosť a mizériu vlastnej osoby (a vlastného tela). Zatracoval som sa, nenávidel som sa. Akýkoľvek signál nepohody vysielanej z vlastného tela, trebárs pri trávení alebo pri pohybe, mi bol podnetom na trpkosť a ešte väčšiu otrávenosť zo seba samého.

Približne pred týždňom sa môj stav začal o čosi zlepšovať. Nuž, iba pomaly. V práci som sa cítil naďalej relatívne schopne, vedel som aj dobre komunikovať a javiť sa veselý. Svoju prácu si veľmi vážim a skutočne ma baví. Jej schopnosť štruktúrovať mi životný čas a oddať sa na pár hodín niečomu prospešnému, vďaka čomu zabúdam premieľať svoje negatívne myšlienky a „riešiť svojich démonov“, sa mi počas tohto obdobia rozpadu mojich „presvedčení a vier“ ukázal ako jasne pozitívny prvok. Avšak počas večerov a víkendov som sa topil v bahne negativity. Spomínané zlepšenie stavu sa prejavilo najprv odpútaním sa od tých kritických tém, ktoré boli súčasťou mojich „démonov“. Skrátka som prestal čítať dané informácie a interpretácie, pričom plynúci čas ma emočne od ich podvratného účinku oslobodzoval. Stále si vybavujem tie názory, ale emočne sa ma už tak nedotýkajú. Je to zvláštne, ale aj keby boli pravdivé, tak akosi s nimi viem v mysli rátať, a pritom nimi emočne netrpím.

Napriek poslednej vete si aj tak musím hľadať presvedčenie alebo hodnoty, na ktorých budem ďalej stavať svoje žitie. Vôbec som zatiaľ nevyhral a ani trochu som si v hlave zatiaľ neupratal. Teším sa však z toho emočného odstupu od svojich negatívnych myšlienok a tém. Akoby sme mohli spolu koexistovať „v jednej hlave“.

Postupne zapájam čoraz viac aerobický pohyb do svojho cvičenia, od ktorého si sľubujem ešte väčšiu kontrolu nad svojou negativitou a mysľou. Nádej týchto dní sa mi zliepa z niekdajšej hodnoty výkonu, ktorú som si kedysi veľmi vážil a ktorá sa mi v depresívnej epizóde roztrieštila na márne kúsky. Začínam cítiť, že by mi návrat k vyznávaniu výkonu mohol opäť rozmnožiť pozitívne emócie a prinavrátiť dobrý pocit zo seba. A teda nájsť opäť cestu k láske okrem iného aj k sebe samému. Táto depresívna epizóda mi nepochybne potvrdila, že odpor k sebe samému a sebanenávisť sú prvoradými koreňmi väčšiny depresívnych nálad a negativity. Aspoň v mojom prípade určite. Je síce pravda, že spúšťačom môjho rozvratu bola znechutenosť z vonkajších udalostí, no i tak dobre viem, že kedykoľvek som sa javil a cítil v tejto epizóde skľúčene, prvotným dôvodom, ktorý to celé živil a natiahol na celé dlhé týždne, bol odpor voči sebe. Keby som sám seba prijímal, nedal by som sa otráviť tými knihami. Stalo sa to iba zámienkou, zdôvodňujúcou moju malosť, bezvýznamnosť a ničovatosť. A teda vhodnou príležitosťou sebou pohŕdať.

Teraz sa obraciam do ďalších hodín a dní a skúšam sa napojiť na svoje akoby už zabudnuté pozitívne emócie. Dosť som si zvykol cítiť sa mizerne, čo vytvorilo určitú zotrvačnosť, kvôli ktorej som podvedome aj náhodné záblesky lepšieho duševného rozpoloženia okamžite sabotoval. Ako sa vraví v jednej psychologickej knižke, kde depresívny pacient cíti niečo ako „právo sa cítiť zle“, lebo „veď veci sú zlé“ alebo „veď on je (v nejakom zmysle) zlý, vadný“. A preto polovedome odporuje možným pozitívnym emóciám a v negativite si neraz doslova hovie. Tak som činil aj ja, pričom v týchto dňoch sa z tohto prístupu usilujem prebudiť. Zanechať ho.

Verím, že ďalšie dni mi budú svedkom úspešnej snahy oslobodiť sa od zvyškov tejto depresie a opäť sa spriatelím aj so sebou, aj so svetom.

Ďakujem Vám za prečítanie.