Hovorí sa, že život je zmena. Túžba vytvoriť si nejaké stále a trvalé podmienky, alebo nejaké jasné istoty, je márnou honbou za vetrom. V poslednom období si čoraz viac uvedomujem, že rovnako sa to dá povedať aj o túžbe po duševnej stálosti. Rád by som bol stabilný, čo podľa mojej naivnej predstavy vždy malo znamenať, že moje emócie a nálady sa budú udržovať na približne konštantnej výške s minimálnymi výkyvmi k nadnesenosti, či smerom dolu k negativite. Priznávam si však, že žiadny človek sa nemá stále a konštantne dobre. Určité výkyvy sú neodvratné a odvíjajú sa od množstva neprestajne sa meniacich faktorov a podmienok v našich dňoch. Zdá sa, že náladová nestálosť je podstatnou črtou psychického prežívania človeka a je pritom irelevantné, či ide o človeka duševne zdravého alebo chorého. Duševne chorý sa azda líši v tom, že túto svoju nestálosť vníma intenzívnejšie – možno prechádza väčšími extrémami a taktiež lipne na názore, že jeho depresívne rozladenia sú znakom, dôvodom, či dokonca dôkazom toho, že je vlastne akože vnútri bytostne nešťastný.

A práve takto som o sebe v zmysle takéhoto hodnotenia a názoru uvažoval aj ja.

Lenže to nie je dobrý, ani prospešný prístup k veci.

Negatívne myšlienky a negatívne emócie sú neodvratné. Sú súčasťou nášho mentálneho fungovania. Nejde o chybu „v programe“. Je omylom veriť, že by sme ich mať nemali. A veru ešte vážnejším omylom je veriť, že negatívne nálady svedčia o tom, že máme zlý život. K takémuto hodnoteniu je človek prirodzene vedený na základe svojich negatívnych emócií a myšlienok, pretože je náročné nevnímať svoj život ako nešťastný, keď sa v danej nálade nešťastne cítime. Duševne chorý sa v tejto veci líši svojím postojom. Dokáže veľmi nevhodne zovšeobecňovať. Rozmýšľa asi takto: „Cítim sa opäť zle.“ → „Môj život je teda väčšinou zlý.“ → „Som vlastne v jadre v skutočnosti nešťastný.“ Čiže vracajúce sa výkyvy smerom k zlej nálade chápe ako dôkaz svojej všeobecnej nešťastnosti. Duševne vyrovnaný človek rozmýšľa o svojej zlej nálade iba ako o aktuálnej, momentálnej záležitosti a nevyvodzuje z toho priveľké závery: „Cítim sa opäť zle.“ → „To prejde.“ → „Väčšinou sa mám vlastne dobre, ale zrovna teraz mi dajte pokoj!“

Je to vlastne obmena tradičného modelu pesimistického a optimistického človeka:

Niečo sa stane ⇒

• Pesimista: Môžem za to ja. Takto to je/bude vždy. Takto to je/bude vo všetkom.
• Optimista: Nemôžem za to. Je to len zlá náhoda/Nebude to takto vždy. Nie je to vo všetkom, čo robím.

V období posledných týždňov sa usilujem vštepiť si optimistickejší pohľad na svoj život. Vyvarovať sa všeobecných záverov o svojom živote a vôbec o sebe. Vracajúce sa negatívne myšlienky, emócie a nálady neznamenajú, že som nešťastný človek, alebo že mám vlastne mizerný život. Určitá citová nestálosť je jednoducho normálna a musím s ňou rátať. Nikdy nedosiahnem stav, že sa budem mať už len dobre. Kľúčom je dívať sa na svoj život tak, že väčšinou si nažívam ok, a občas, hoci možno aj pravidelne, prichádzajú na slnečnú oblohu mraky. Tak, ako sa mám snažiť robiť si odstup od svojich čiernych myšlienok a nebrať ich príliš vážne, tak ďalším krôčikom je nevyvodzovať z ich návratov tragické závery. Nesmiem veriť, že som nešťastný. Nie som.

Mám city, mám myšlienky, mám nálady. Som jednoducho len človek, nič viac, nič menej.