Priatelia, 10. júla som pod dohľadom doktorky začal vysadzovať escitalopram, ktorý dlhé roky slúžil ako moje najlepšie antidepresívum v histórii liečby. Cítil som sa dlhodobo natoľko stabilne, že som veľmi dúfal v možnosti alternatívneho zvládania mojej prípadnej citovej či náladovej lability. Predstavoval som si, že ako alternatíva mi môže poslúžiť len čisto cvičenie, kvalitné dýchanie, zdravá strava, dostatok spánku a v najhoršom prípade suplementy, najmä horčík, kofeín, béčkové vitamíny, prípadne tryptofán. Žiaľ, musím skonštatovať, že problém v mojej mozgovni je zdravotne objektívnejší, než som si chcel pôvodne priznať.

 

Syndróm z vysadenia som nevnímal najprv ako závažný. Vlastne z fyziologických príznakov sa ma týkalo len občasné brnenie v končatinách, tras hrtana, neistý krok. Ďalej zriedkavo aj závrat, rôzne výkyvy v chuti do jedla, zimnica, precitlivelosť na zmyslové podnety. Nebolo to vôbec strašné a približne do 6 dní od úplného vysadenia boli tieto prejavy natoľko sporadické, až som im neprikladal takmer žiadny význam.

Situácia v duševnej rovine už ale taká optimistická nebola. Zhoršenie som začal evidovať už takmer na tretí deň v podobe nezvládanej precitlivelosti. Skrátka, bol som nepríjemne podráždený, pretože ma dosť iritovali úplne nepodstatné hlúposti – hlúposti, ktoré som vtedy v mysli pociťoval ako negatívne stimuly. Tento symptóm sa mi zhoršoval, až mi prerástol do úzkostí. Išlo ma takpovediac z tých všetkých iritujúcich podnetov rozdrapiť z kože, bol som akoby frustrovaný zo všetkého, čo mi vytváralo tlak k slzeniu a zúfaniu. Navonok som bol mĺkvy, utiahnutý a vlastne zamračený. Sústredenie som mal odpálené a nevedel som sa reálne dokopať k nejakému aspoň naoko viditeľnému pracovnému výkonu v zamestnaní. Začal som sa zašívať a vyhýbať povinnostiam, všetko som odkladal, „lebo mi bolo zle“. Dni pokračovali a ja som sa ocitol pri počítači, púšťajúc si smutné slaďáky. Samozrejme s kapesníkom v ruke a plným nosom.

Celkovo som bol aj prekvapený, ako rýchlo sa ma depresia zmocnila. V podstate v priebehu necelých dvoch týždňov od vysadenia som sa celé dni mal tak zle, ako za dávnych čias, keď som sa ešte neliečil. Z časového hľadiska išlo o relatívne prudký obrat v mozgovni. Vydržal som to znášať asi 17 dní. Stálo ma to mnoho mentálnej energie a rozbitého zdravotného stavu, v dôsledku ktorého som už necítil kapacity na to, aby som po víkendoch brigádoval v jednej čistiacej firme. Popri hlavnom úväzku som si totiž na seba uvalil takúto brigádu na prilepšenie a vskutku som ju aj 6-7 týždňov dobre zvládal. Ktovie, či by som si ju bol schopný udržať do dnešného dňa, keby som neuskutočnil experiment s Escitilom. A tak som dnes v situácii, že som tento zárobok zanechal, aby som načerpal mentálnu energiu pre hlavný úväzok (a rýchlejšie sa zotavil z depresívneho ataku).

Okolo 25. júla som už tematizoval len smrť a strašne ma frustrovalo, že nemôžem byť svedkom toho, ako reaguje moje okolie na to, že som mŕtvy. Tieto ideácie ma presvedčili spolu so značnými úzkosťami, aby som uznal svoju afektívnu labilitu ako objektívny zdravotný problém. Teda ako niečo, čo nemám do veľkej miery pod kontrolou svojím vlastným subjektívnym prístupom, ako sa to obvykle vo veciach duševna predpokladá. Cítil som tieto veci dosť externe, cítil som ich ako niečo objektívne, ako niečo dokonca fyziologické – ťažoba a tiky v očiach, červenanie, závrate, vyčerpanosť, nekvalitný spánok. A tak som si 27. júla opäť dal do úst Escitil, na úvod 10 miligramov. Experiment sa skončil.

Teraz užívam znovu escitalopram už asi 8-9 dní, pričom v niektoré dni som si dal až dvadsiatku miligramov. Snahu o rýchlejšie navodenie antidepresívneho účinku v mozgovni dopĺňam aj prijímaním tryptofánu od značky Kompava. Tryptofán je voľnopredajný doplnok, ktorý organizmus využíva na tvorbu sérotonínu a melatonínu, teda neuroprenášačov dobrej nálady a dobrého spánku. Počas tých 8-9 dní mi postupne z intenzity úzkostí ubudlo, ale zostávam bojovať s nedostatkom motivácie a s akousi prázdnotou. V práci sa mi teraz nedarí – mám pocit, akoby ma nebavila, akoby som stratil pôvodný elán a chuť ochotne sa o jej agendu starať. Zostáva mi len veriť, že je to niečo skutočne prechodné. Depresívne rozlady, plačlivosť, precitlivelosť – to všetko je na pocit výrazne na ústupe, takže nejaké výsledky návratu antidepresíva do mozgovne už môžem postrehnúť. Tajne dúfam, že keď som liek užíval toľké roky a mal som ho vysadený len 17 dní, tak že obnovenie jeho účinku nebude trvať tak dlho, ako u človeka, ktorý s antidepresívom ešte len začína…

V súčasnosti teda užívam Invegu 3 mg ráno, Escitil 10 mg ráno (občas dvadsiatku) a stabilizátor nálady Orfiril Long (500 mg – 0 – 500 mg). Z doplnkov si vypomáham pravidelne tryptofánom, vitamínmi, kofeínom, dnes som si dal dokonca ginko s horčíkom.  Uvidím, či to všetko prispeje k rýchlejšiemu zotaveniu z experimentu. Celkovo je to pre mňa silná skúsenosť a odnášam si z nej uznanie, že nie ja som sa dopracoval k dobrým zdravotným vyhliadkam akýmsi svojím prístupom, ale 90% úspechu sú u mňa lieky. Bez antidepresíva som totiž pravdepodobne nepoužiteľný do života. Táto skúsenosť mi slúži aj na to, aby som bol vďačnejší voči efektu svojich liekov a aby som mal rešpekt pred svojou poruchou. A aby som sa za ňu nehanbil, aby som ju necítil ako vlastné zlyhanie alebo vlastnú duševnú slabosť – stavy, ktoré som totiž pri tejto dekompenzácii zažil, ma skutočne presvedčili, že ide o objektívny problém. Problém, ktorý sa dá riešiť a relatívne dobre liečiť, kompenzovať. Tak hurá dôverovať späť – verím, že už čoskoro úspešnej – liečbe.