Bol to veľmi podivuhodný čas. Myslím, že sa písal rok 2006, keď to prišlo prvýkrát. Rodičia vtedy niekam odišli z domu – mám pocit, že šli na klub abstinentov, ktorý tatino navštevuje ako statočný a verný člen dodnes. Zostal som náhle sám doma, pričom som bol veľmi značne unavený z risperidonu. Ľahol som si preto pri počítači, obďaleč na gauč v obývačke. Ležal som na chrbáte a pomaly som zaspával, zavalený ťarchou utlmujúcich antipsychotík. Avšak tu zrazu sa niečo zásadného so mnou stalo.
 
Uvedomil som si, že som zľahka v spánku, pričom som nadobudol vôľu sa zobudiť citeľnejšie a zreteľnejšie. Takýto myšlienkový posun som chcel celkom prirodzene vyjadriť pohybom končatín a tela, aby som sa takpovediac buď prehodil na bok, alebo sa úplne posadil a skoncoval s pokusom zaspať. O to väčšie prekvapenie, ba šok to bol pre mňa, keď som nemohol s telom vôbec pohnúť. Moje nohy boli akoby zavalené a nemohli nijako zmeniť polohu. Fyzická ťažoba sa pomerne rýchlo a plynulo rozlievala smerom od dolných končatín až hore cez trup ku krku. Rukami som nemohol hýbať vôbec od samého začiatku, ale tá prekliata ťažoba, ba priam ohromujúci tlak zvrchu na moje telo, až keď ten dosiahol moje ruky, až vtedy som pochopil, že som úplne v pasci.
 
Bol som doslova paralyzovaný a nemohol som s tým nič urobiť.
 
Ako veriaci človek som naštartoval volanie k Bohu o pomoc, pretože len myšlienky som mal voľné.
 
Ale táto totálna nemohúcnosť nebola zďaleka všetkým, čo sa mi v tú chvíľu malo stať.
 
Paralýza znenazdajky odpálila sud s pušným prachom, sud paranoje. A síce paranoje, ktorá svoje strachy a úzkosti z úplnej nemohúcnosti v opustenom byte vyhecovala do pomerne strašidelnej a hrozivej vízie. Išlo o víziu, o ktorej som sa neskôr dozvedel, že bola súčasťou REM fázy môjho spánkového cyklu, takže som mal len smolu, že som sa vo svojom zlom sne uvedomil a musel čeliť snovým víziám, akoby boli skutočné. Ide o poruchu, kedy človek ešte nie úplne spí, nemá utlmené sebauvedomenie, ale pritom mu už nastupuje REM fáza, teda spánkové sny. Tento skorý nástup REM fázy má za dôsledok, že mozog vypína svalstvo a spúšťa snívanie, ale pacient ešte reálne nespí a uvedomuje si samého seba. Scenérie, ktoré následne sníva, sú väčšinou ohrozujúce, lebo pocit telesnej paralýzy vzbudzuje skôr paranoidné a podozieravé dojmy. A tak môže pacient ležať vo vesmírnej lodi, kde ho pitvajú mimozemšťania.
 
Ja však ako veriaci som mal inú predstavu hrozby.
 
Akú?
 
To pravé orechové sa ešte len na mňa chystalo. Volajúc k Bohu, predstavujúc si všemožné ohrozenia svojho bezprostredného života a trpiac ako neschopný akéhokoľvek pohybu, som čakal, čo sa bude diať. Celkom náhle som nadobudol pocit, že v kuchyni niekto je. Pohyboval sa nejak pomaly a zdá sa, že sa vznášal. Aspoň si to preto myslím, lebo z kuchyne ku mne do obývačky vstupoval cez horný pravý roh dverí, a nie klasicky cez stred vchodového priestoru. Moje srdce išlo vyskočiť z hrude a úzkosť rozpoznala svoj nevídaný vrchol, keď som uvidel tú jeho hroznú temnotu.
 
Ľudia, tá postava vyzerala sťaby len mohutný tieň približne valcovitého tvaru. Smerom dovnútra som videl stupňujúcu sa temnotu. Je to niečo ako, keď sa stupňuje svietivosť svetla a Vy už pri určitej svietivosti jednoducho nemôžete do zdroja svetla priamo voľným okom pozerať. Tak aj ja som nemohol pozerať do tej ohromnej a katastrofálnej temnoty. Nevidel som oči, alebo ústa, nič také. Len guču temnoty. V tej chvíli som kričal od strachu. Ale nikto ma nepočul, lebo na moje ústa doľahol už predtým mohutný tlak, akoby gravitácia mnohonásobne vzrástla.
 
Niekoľkokrát som sa snažil posadiť. Viackrát som si uvedomil, že mám stále zatvorené oči a taktiež som ich aj viackrát otvoril. No vždy som pochopil, že sa mi to v realite nepodarilo a v skutočnosti stále ležím a som naďalej zajatý diablom. Po piatich pokusoch som znovu otvoril oči, temnota bola preč a ja som sa prudko posadil. Až teraz som precitol v realitu. Tým sa môj vtedy netradičný zážitok na čas skončil.
 
V priebehu dejín svojej liečby som zažil spánkovú paralýzu asi 15-krát. Niekedy sa stalo, že som temnotu nevidel, alebo boli vízie iné – napríklad poletovali na záclone pri posteli nejaké fantazmagorické hmyzy. Inokedy si diabolská temnota na mňa aj sadla a cítil som sa takpovediac posadnuto. Ale vždy sa mi celá vec udiala, len keď som ležal na chrbáte. Dlhé roky som sa preto snažil zaspávať iba na boku.
 
Spánkovú paralýzu zažívajú nielen ľudia prežívajúci psychické poruchy, ale aj psychicky zdraví ľudia. Je to skúsenosť, ktorú ľudstvo pozná odnepamäti, a aj preto sa ňou inšpirovala istá časť umenia a literatúry.
 
Je pozoruhodné, že odkedy mám injekciu Risperdal Consta a antidepresívum Escitil, tak som riadnu paralýzu nemal. Som tomu veľmi rád a teším sa, že konečne nastal dlhodobejší pokoj v tejto oblasti. Dúfajme, že vydrží už navždy.
 
Ďalšie čítanie: wikipedia.org (Sleep_paralysis)