Psychosociálna terapia

Čo je to psychoterapia?

PsychotherapyPsychoterapia je liečebná metóda spočívajúca v osobnom styku terapeuta (napr. psychiater, psychológ) a liečeného, v ktorom je cieľom liečiteľa prispieť čo najviac k zlepšeniu zdravotného stavu pacienta či klienta.

Pod pojmom “liečebná” sa rozumie súhrn takých opatrení, ktoré sú zamerané na odstránenie ťažkostí chorého človeka a na obnovenie zdravia. V súčasnosti sa psychoterapia chápe zo širšieho hľadiska – teda jej ciele sa rozširujú na dosiahnutie rovnováhy s okolitým svetom, na dosiahnutie blaha a šťastia. Liečebná metóda pritom vychádza z chorého človeka a jeho choroby či poruchy a je zameraná na odstránenie, upravenie alebo aspoň zmiernenie ťažkostí.

Základom psychoterapie je psychoterapeutický vzťah “liečiteľ verzus liečený“. Ide vlastne o sociálny styk. Zahŕňa interpersonálne vzťahy a ich osobitú formu – osobný styk. S týmto aspektom súvisia určitá nádej a určité obavy:

a) nádej – “konečne sa niekto o moje problémy zaujíma, je k dispozícii kompetentný diskusný partner, ktorý mi vie pomôcť a dobre poradiť”;

b) obavy – “moje vnútro sa pred v podstate cudzím človekom má otvoriť, moja najsúkromnejšia sféra sa bude prediskutovávať; môžem terapeutovi v tomto smere vôbec dôverovať?”

Prakticky všetky psychoterapeutické metódy sú založené na určitej ochote pacienta pustiť sa do liečebného procesu – v konečnom dôsledku je to práve pacient, ktorý určuje, ako ďaleko sa pôjde a nakoľko sa prejaví on a jeho vnútro. Takže niet dôvodu obávať sa, že by sa človek úplne vystavoval napospas. Samozrejme, pre psychoterapeutov je ich profesionálnou povinnosťou mlčanlivosť ohľadom toho, čo sa dozvedia – aj účastníci na prípadnej skupinovej terapii sa musia dohodnúť na mlčanlivosti o tom, čo sa na skupine dozvedia. Základným predpokladom dobrého fungovania psychoterapie je teda dôvernosť.

 

Čo dokáže psychoterapia?

Zvládnutie schizofrénie alebo schizoafektívnej poruchy psychoterapeuticky (vždy popri farmakoterapii) sa realizuje v časovom horizonte niekedy viacerých týždňov, niekedy sú to mesiace. Pozitívne a zreteľné efekty terapie potrebujú svoj čas. Prebiehajú ambulantne, alebo počas hospitalizácie (vtedy obvykle skupinovo). Ambulantní psychoterapeuti sú buď lekári s príslušnou kvalifikáciou alebo psychológovia, ktorí tiež majú určitú kvalifikáciu.

Dnes sa už nevymedzujú psychoterapie u pacientov podľa nejakých užších predpokladov (vek, intelekt či schopnosť introspekcie, sebapociťovania a sebareflexie), ale sú otvorené pre všetkých, ktorí potrebujú pomoc a ktorí ju hľadajú. Hľadajú – čiže celá terapia sa vždy deje len s povolením a záujmom a nikdy nie proti vôli človeka. Preto je na začiatku terapie obvyklé dohodnúť sa s liečiteľom na terapeutických cieľoch, motivácii, zmenách, ktoré chce človek dosiahnuť a na ochote pustiť sa do liečebného procesu s dostatočnou trpezlivosťou.

Kedže schizofrénia a schizoafektívna porucha sú komplexnými ochoreniami, teda sa na nich zúčastňujú aj neurobiologické faktory, ako i psychické procesy, psychoterapia a medikamentózna liečba nestoja proti sebe ako nejaký rozpor. Skôr sa navzájom môžu veľmi vhodne dopĺňať.

 Najčastejšie mechanizmy účinku psychoterapie sú:

1) abreakcia – ide o odreagovanie či uvoľnenie afektu a náladového napätia pomocou jeho improvizovaného opätovného prežitia;

2) katarzia – povznášajúci a očisťujúci účinok dosahovaný prežívaním napr. umeleckého diela;

3) emotívne mechanizmy – eliminácia strachu, emočná podpora poskytovaná terapeutom či emočný odstup, teda určitá odpútanosť od prežívania ťaživých zážitkov;

4) korektívna skúsenosť – nová skúsenosť s terapeutom, ktorý chorého akceptuje a prijíma ho takého, aký je;

5) náhľad – získanie iného pohľadu na seba i svoju situáciu (má často intuitívny charakter);

6) mechanizmy učenia – averzívny mechanizmus je založený na akomsi treste, ktorý zmenšuje možnosť opakovania nevhodnej reakcie, zatiaľ čo asertívny mechanizmus naopak zvýrazňuje uplatnenie sa.

 

Aké sú základné techniky individuálnej terapie?

Základnými technikami individuálnej terapie sú najmä:

  • racionálne techniky – využívajú sa rozumové danosti pacienta na odstránenie neadekvátnych názorov na svoj stav, argumentuje sa nevtieravo a opatrne v prospech iných výkladov situácií, než aké podáva pacient; poskytujú sa informácie, ako si môže chorý pomôcť sám a ako môže korigovať svoje názory;
  • sugestívne a hypnotické metódy – sugescia spolupôsobí najmä ako zámerné používanie tzv. efektu placebo; hypnóza odkrýva podvedomé a nevedomé konflikty a spolupracuje so sugesciou počas zvláštneho zásahu terapeuta do vedomia pacienta vyvolaním polobdelého, hypnotického stavu;
  • empatické a abreaktívne metódy – empatia ako schopnosť vžiť sa do duševného stavu pacienta je základom empatických rozhovorov, ktoré umožňujú chorému vyjadriť sa o sebe otvorene a dôverne, odhaliť aj tie stránky svojho života, ktoré považuje za rozporné alebo negatívne – terapeut pri tom neposkytuje žiadne hodnotenia ani interpretácie (iba ak by o ne pacient požiadal); abreakcia je zase znovuprežitím negatívnych zážitkov v terapeutickej situácii a v bezpečí terapeutickej starostlivosti;
  • behaviorálne techniky – sú rozpracované na základe princípov teórie učenia, takže sa pacient učí napr. láskavou formou presadzovať svoje oprávnené požiadavky (asertivita) a súčasne sa učí aj dôsledne odmietať to, čo si neželá (vedieť povedať “nie”);
  • relaxačné metódy – používajú svalovú relaxáciu, koncentráciu a predstavivosť v rozličnom spojení na psychické uvoľnenie a ovplyvnenie vegetatívnych funkcií, a tým aj činnosti orgánov (napr. tzv. autogénny tréning);
  • psychoanalytické techniky – napr. technika voľných asociácií (pacient hovorí o všetkých predstavách a myšlienkach v takom istom poradí, ako sa mu vybavujú v mysli), alebo metóda interpretácie zážitkov či myšlienok, taktiež snov a podobne.

 

Ako funguje skupinová psychoterapia?

Skupinová terapia pracuje so skupinkou asi 5 až 7 členov. Najčastejšími technikami, ktoré sa pri nej používajú, sú tieto:

1) diskusné sedenie skupiny – každý člen skupiny má právo vyjadriť sa k čomukoľvek, čo pokladá za potrebné; terapia je založená na otvorenosti, dôvernosti, určitých pravidlách, vzájomnom rešpekte, vžívaní sa do pocitov druhých; obsahom sedení sú životopisy jednotlivých členov, ich choroba, výchova, problémy, prípadne aj práca, rodina, či iné predmety diskusie, ktoré členovia považujú za významné;
2) psychodráma – ide o improvizované “divadlo”, v ktorom sa pacient stáva hercom a ďalší členovia skupiny sú jeho pomocníkmi; slúži na určitú dramatickú prezentáciu prežitých traumatizujúcich udalostí členom skupiny a psychoterapeutovi; priaznivé je, ak pacient prežíva svoju rolu do takej miery, že dosiahne očisťujúcu a upokojujúcu katarziu;
3) interpretačné metódy – terapeut vedie pacienta k tomu, aby pochopil súvislosti medzi svojimi príznakmi a svojimi medziľudskými vzťahmi; cieľom je zmena správania, pričom významnú úlohu môžu zohrať aj názory skupiny;
4) metódy skupinových stretnutí vedú účastníkov skupiny k bezprostrednosti, opusteniu zábran a k schopnosti vyjadriť čo najúplnejšie verbálne i neverbálne svoje zážitky;
5) psychogymnastika – používa sa občas ako metóda pantomimického a pohybového vyjadrovania seba a svojich myšlienok;
6) projektívna arteterapia – využíva kresbu na vyjadrenie vnútorného duševného života pacientov a členov skupiny;
7) muzikoterapia.

 

O čo ide v sociálno-rodinnej terapii?

Psychické ochorenia a poruchy sa netýkajú len samotných pacientov, ale sú ich dôsledkami zasiahnutí aj v rozličnej miere príbuzní a partneri. Na najbližšie vzťahové osoby majú psychické choroby veľmi rázny dopad. Často sú tieto osoby postavené pred otázky, ako sa k chorému správať, čo robiť a čo nerobiť, ako mu môžu pomôcť a podobne.

Najčastejšími otázkami rodiny, príbuzných, partnerov a blízkych priateľov chorých sú: “Sú abnormity v správaní prejavom psychiatrického ochorenia a do akej miery, alebo ide o osobnú vlastnosť, prejav lenivosti alebo zlej vôle? Nemôže si postihnutý sám pomôcť, pozviechať sa alebo zabrániť sám, aby nebol na tom tak zle? Musím jeho správanie vychádzajúce z ochorenia jednoducho len akceptovať? Zlepší sa jeho stav ešte niekedy? Som vinný ja kvôli jeho ochoreniu? Bolo vo výchove niečo nesprávne? Kde nájdem poradenstvo či pomoc ja?”

V tomto smere, usilujúc sa o zodpovedanie vyššie uvedených otázok, odborníci rozvíjajú sociálnu a rodinnú terapiu. Tie zahrňujú predovšetkým psychoedukáciu, kedy psychológovia alebo sociálni pracovníci informujú o svojich znalostiach o schizoafektívnej poruche a všetkých jej podobách, pričom nesmie chýbať podpora, dôvernosť, poradenstvo a zodpovedanie otázok, ktoré príbuzných či partnerov chorých trápia.

 

Čo je rodinná terapia a aké sú princípy zdravého rodinného života?

Rodinná terapia sa realizuje v dvoch formách:

1) samostatne ako jeden príbuzný rodinný okruh chorého (často aj za prítomnosti pacienta);

2) v skupinovej terapii za prítomnosti viacerých rodinných okruhov, ktoré majú vo svojej rodine pacienta s F20 alebo F25.

Používajú sa špecifické psychoterapeutické postupy zamerané na celú rodinu, ale aj základné techniky na riešenie problémov v rodinnom živote. Rodinný život je totiž pre chorého príbuzného rozhodujúci a ak ten nie je harmonický, má to výrazne negatívny dopad na priebeh pacientovho ochorenia. Rodinný život je základnou sociálnou skúsenosťou, ktorá by mala byť zdrojom zrozumiteľnej komunikácie, spôsobu vyjadrovania a riešenia konfliktov, a tiež zdrojom zrozumiteľných vzorcov, ktorými sa rodina riadi a ktoré zabezpečujú jej rovnováhu. Zároveň treba pamätať, že rodina je dynamický, vzájomne závislý systém, kde to, čo sa týka jedného člena, sa nejakým spôsobom premietne do rodiny ako celku.

Základné princípy zdravého rodinného života zdravej rodinnej reakcie na schizofrenické či schizoafektívne ochorenie svojho príbuzného sú najmä:

  • nestaňte sa pacientom – diagnóza F20 či F25 je traumatická nielen pre chorého, ale aj pre jeho rodinu; striedajú sa u pacienta dobré a zlé obdobia, depresie a mánie, psychózy a odtrhnutie od reality, skrývanie sa pred ľuďmi a autizmus; treba však pamätať, že ak je všetko ako-tak v poriadku, postihnutá osoba sa vie o seba celkom dobre postarať, preto nepotrebuje neustály dohľad (schizofrénia, ani schizoafektívna porucha neznamená nesvojprávnosť); môže sa u Vás vyskytnúť strach o chorého, neistota ohľadom budúcnosti, hnev kvôli požiadavkám, ktoré sú na Vás náhle kladené, ba dokonca pocity viny – tieto konfliktné situácie a pocity môžu, ak si nedáte pozor a nebudete dbať sami na svoju vlastnú duševnú hygienu, vážne narušiť fungovanie Vašej rodiny
  • môžete navštevovať rôzne kluby a organizácie opatrovateľov a príbuzných duševne chorých, kde si budete môcť vymieňať skúsenosti a vzájomne sa podporovať;
  • vždy zahŕňajte svojho blízkeho chorého do rozhodovania a starostlivosti o neho (teda žiadne “o ňom bez neho”);
  • ak si Váš príbuzný neuvedomuje, že je chorý (nemá náhľad), choďte za jeho psychiatrom sami a zverte sa mu;
  • neschovávajte sa a nedúfajte, že to samé od seba prejde;
  • pomáhajte ostatným príbuzným a priateľom pochopiť toto ochorenie a podporujte ich v tom, aby s danou osobou neprerušovali kontakty;
  • nezanedbávajte ostatných členov rodiny, aby sa predišlo zbytočnej závisti, žiarlivosti, ba nenávisti;
  • nebuďte mučeníkom/mučeníčkou – aj Vy si zaslúžite žiť; dbajte teda na to, aby ste mali na seba dostatok času a venovali sa svojim záľubám;
  • ak príde kríza, vyhýbajte sa hrozbám a ultimátam, snažte sa nekričať a tiež neklamať, rozprávajte normálnym tónom, vyhnite sa kritizovaniu, nestojte, ak chorý sedí, vyhýbajte sa dlhému očnému kontaktu alebo dotykom, vyhovejte rozumným želaniam.

 

Môže pacient s F20 alebo F25 požiadať o invalidný dôchodok?

Áno, diagnóza schizofrénie a schizoafektívnej poruchy podľa právnych noriem SR oprávňuje takéhoto pacienta podať žiadosť o invalidný dôchodok, a to na odporúčanie buď všeobecného praktického lekára alebo na vlastnú žiadosť pacienta. Obmedzením však býva obvykle zápočet odpracovaných rokov a, keďže ľudia s F20 či F25 ochorejú často už v skorej dospelosti, keď ešte neboli vlastne ani riadne zamestnaní, stáva sa tento zápočet problémom.

Príslušná posudková komisia dôchodkového oddelenia Sociálnej poisťovne však môže i tak priznať invalidný dôchodok, alebo ho zamietnuť pre nesplnenie zdravotných kritérií. Kvôli naplneniu zdravotných kritérií je vhodné sa poradiť so svojím psychiatrom.

Invalidný dôchodok môže byť vhodným finančným príjmom pacienta, ktorý má kvôli ochoreniu znížený pracovný potenciál.

 

2386 - celková čítanosť 1 - dnes čítanosť