V čase koronakrízy, kedy som na nútenom voľne zo svojej práce a cítim sa výrazne izolovaný medzi štyrmi stenami svojho malého bytíku, akosi viacej premýšľam nad nesmrteľnosťou chrústa. Uvažujem o sebe a o svojej letargii, kedy sa neviem k ničomu zmysluplnému donútiť. Časom som si všimol, že som vlastne stratil kontakt so svojimi niekdajšími koníčkami a záujmami. A tak mi napadla spontánna otázka, že čo vlastne na svete robím? Ako svetu prispievam? Ako ma kto môže opísať a zhodnotiť? Som niečím okrem svojej apatie charakterizovateľný?
Priznal som si, že v tomto čase som priveľmi nemastný-neslaný. Prázdno v duši, ktoré zostalo po strate záujmov a koníčkov (a vlastne aj práce), vo mne vzbudilo dojem, že nikam nepatrím a že sa vlastne o nič nezaujímam a v ničom sa nevyznám. Spätne, ak ma bude niekto chcieť charakterizovať, opísať, čo som vlastne v živote robil a kým som bol, tak len ťažko bude hľadať nejaké konkrétne slová. To ma trochu vydesilo a privolalo mi to do mysle pocit vlastnej neschopnosti.
Aj ja chcem byť nejaký. Každý sme asi nejaký. Niekto sa zaoberá tým, ďalší niečím iným. Niekoho baví to, iného ono. Chcem to vidieť tak, že my ľudia sa navzájom akoby v ľudskej spoločnosti dopĺňame. Nikto tu nie je zbytočný, všetci nejak zapadáme do celkového kontextu. A dopĺňame sa. Nikto nevie všetko a ani sa nezaujíma o všetko. Dajú sa tu dobre na to použiť slová z kresťanskej Biblie, kde sa píše niečo takéto:
„Telo nie je jeden úd, ale mnoho údov. A keby noha povedala: „Nie som ruka, nepatrím k telu,“ tým ešte neprestáva patriť k telu. A keby povedalo ucho: „Nie som oko, nepatrím k telu,“ tým ešte neprestáva patriť k telu. Keby bolo celé telo okom, kde by bol sluch? A keby bolo celé sluchom, kde by bol čuch? Ale Boh rozložil údy, každý jeden z nich, v tele, ako chcel. Keby boli všetky jedným údom, kde by bolo telo? No takto je mnoho údov, ale iba jedno telo. A oko nemôže povedať ruke: „Nepotrebujem ťa!“, ani hlava nohám: „Nepotrebujem vás!“ Ba čo viac, údy tela, ktoré sa zdajú slabšie, sú nevyhnutne potrebné. A údy tela, ktoré pokladáme za menej ušľachtilé, zaodievame s väčšou úctou a naše nečestné údy majú tým väčšiu česť, kým naše čestné nič také nepotrebujú. Boh telo vyvážil tak, že slabšiemu údu dal väčšiu česť; aby nebola v tele roztržka, ale aby sa údy rovnako starali jeden o druhý. Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy.“ (1 Kor 12, 14-26)
Hoci v Písme sa tým telom myslí Cirkev a časťami tela (údy) sa myslia jej členovia, mohol by som to prenesene aplikovať aj na celú ľudskú pospolitosť ako takú. V tomto zmysle je každý asi nejakým spôsobom charakterizovateľný. Má nejaký príbeh, nejaké záujmy a niečo, čomu sa venuje. Hoci by jeho záujmy a činnosti možno nemali priveľký dosah, aj tak sa dajú použiť na opísanie a charakterizovanie toho človeka.
„Robil vo svojom živote (alebo v danom období) to a ono…“
„Zaujímal sa o to a ono…“
„Vcelku sa vyznal v tom a onom…“
„Bol taký a onaký…“
V čase tejto koronakrízy, keď som postupne upadol do letargie a úplnej nečinnosti, som sa začal strachovať, že podobné opisy sa na mňa nebudú dať použiť. Prišiel som si skrátka… nijaký. Predsa nerobím vôbec nič! 
V týchto dňoch sa začínam trochu prebúdzať a túžim, aby som (znovu) bol aj ja nejaký, nejako charakterizovateľný. Opísateľný nejakou činnosťou, záujmami, vlastnosťami, znalosťami. Aby som aj ja zapadal do kontextu ľudského spoločenstva svojou malou troškou.
A tak si hľadám nejaké aktivitky, čo by sa mohli ponášať na koníčky. Zatiaľ ich nie je veľa. Vlastne ich neviem ešte ani jasne menovať, lebo nič nekonám pravidelne. Môžem sa azda povzbudzovať pohľadom na celkový trend, ktorý je, zdá sa, priaznivý. Toto je môj druhý blogový článok za 2 dni, čo ma taktiež povzbudzuje, že by som sa mohol venovať tejto stránke a prípadne tu viacej tvoriť a prispievať. Ak by sa to podarilo, mohol by som to hodiť na zoznam aktivít, ktoré sú schopné ma charakterizovať. A možno by som tak opäť pocítil, že aj ja som „nejaký“. Znovu by som sa cítil živý a to by bolo super.
Držme si palce! 
