Čítal som si naše Schizofórum, najmä príspevky z roku 2009 a 2010. Vtedy som to mal dosť divoké a bol som opäť riadne dekompenzovaný. Trápila ma úzkosť, sociálna vyhýbavosť, monologizovanie, tvrdá depresia, kognitívne problémy a ozvláštnené myšlienky či bludné ideácie a témy. Nezvládal som režim dvoch študijných odborov súbežne, až som napokon v januári 2010 na mesiac pobudol na psychiatrii. A teraz sa pýtam, čo sa takého odvtedy stalo, že sa mi zlepšil stav? Už štyri roky som kompenzovaný s viac či menej odratými ušami. Čo mi najviac dopomohlo k stabilizácii stavu?
 
Pri tejto druhej hospitalizácii (január 2010) mi pomohli piatimi elektrošokmi a nasadením depotného Risperdal Consta. Vtedy som to ešte kombinoval s tabletkovým Rispenom, takže som mal problémy s chuťou do jedla (bola premrštená) a tiež som mal vyjadrené negatívne symptómy – nič ma nebavilo, mával som prázdne dni, nič sa mi nechcelo, bol som akosi plochý, apatický a moje vôľové schopnosti boli slabé. Naopak zlepšili sa plusové príznaky; neriešil som bludné témy, moje myšlienky už neboli také „verejné“, menej ľudí sa o mne akože rozprávalo, bol som menej vzťahovačný. Celkovo bizarnosť môjho prejavu bola zlikvidovaná. Nálady však boli neskôr smutné, zlé, depresívne. V apríli 2010 mi bolo nasadené antidepresívum Escitil (escitalopram). Rispen sa začal postupne vysádzať, čím nastalo oživenie mysle a aktivity. Ľahšie sa mi tiež chudlo. Escitil rozjasnil myšlienky, vštepil mi optimizmus, dobrú náladu a zlepšil moju sociálnu interaktivitu. Prestal som sa vyhýbať ľuďom a barikádovať doma. Ak to mám teda zhrnúť, na prvom mieste mi najviac pomohli k stabilite stavu lieky, a to obzvlášť Risperdal Consta a Escitil. 
 
Ďalej treba spomenúť drobné napredovanie v charaktere, ako napr. viera v Boha, návrat ku kresťanskej mentalite, tiež viera v ľudský pokrok, viera v lepší svet. Nepochybne aj viera, že si môžem postojom upravovať to, ako sa mi bude svet javiť, či ako zlý, alebo lepší. Čítanie motivačnej literatúry, ktorú som si postupne osvojil, ma nakoplo k hľadaniu vlastnej sebaúcty a priateľstva so sebou samým (dovtedy som sa totiž silno nenávidel). A tiež drobnosť, že som lepšie chápal, čo pomáha na chudnutie, takže ma táto záležitosť začala baviť a stala sa z nej záľuba. Postupne som sa pomaly menil k veselejšej povahe, menej úzkostnej. Začal som hľadať kladné veci, pozitíva, a vyhýbať sa zlu, záporným a temným javom. Založil som si facebookový účet, aby som bol v kontakte s rodinou, ktorej som sa dovtedy kvôli sociálnej úzkosti stránil. Socializácii napomohla aj psychoterapia, ktorú som v roku 2010 počas pár mesiacov absolvoval.
 
Zásadným pokrokom bolo vzdanie sa četu niekedy v roku 2011. Četovanie mi prinášalo umelú, virtuálnu socializáciu, pri ktorej dochádzalo k rezonantným, expanzívnym náladám. Teda inými slovami, býval som v hneve hrubý a zlý, čo ma veľmi trápilo. Zanechaním četovania sa mi otvorili možnosti v normálnej realite. Začal som viac žiť v reáli, chodiť von na prechádzky, nákupy. Mal som čas na naše Schizofórum. Ustúpilo neustále tematizovanie mojej diagnózy a všetkých tých subtílností zo sveta choroby a mojich zvláštnych stavov. Možno aj preto sa mi podarilo v lete 2012 zoštátnicovať a stal som sa bakalárom. Aj vtedy som riešil kopec kognitívnych starostí a problémov, no situácia bola lepšia, než v roku 2009. 
 
Postupne som pochopil, že mám rád byť normálnym. Už som nechcel byť psychiatrický pacient, ktorý sa so svojím stavom stotožňuje a necháva sa obmedzovať zložitými okolnosťami svojich príznakov. Pod vplyvom optimizmu, umelého pozitívneho myslenia, slobody od četu a od ťarchy neustálej úzkosti som prijal tézu, že najlepšie je, keď sa usilujem o produktivitu, o normálnosť, ktorú budem merať užitočnosťou seba pre okolie a vlastnou činorodosťou. Jednoducho som chcel byť produktívny jedinec, ktorý si za svoj životný cieľ ustanovuje citovú, psychickú a osobnostnú zrelosť. Zrelosť, ktorej sprievodným znakom je sebestačnosť od rodičov a od peňazí štátu. Aspoň do miery, do akej je to vôbec v mojej réžii možné.
 
Prerušil som magisterské štúdium a šiel pracovať, zarábať peniaze. Najprv som skúsil priemysel a pásovú výrobu. Potom som vďaka Bohu našiel miesto ako predavač v kníhkupectve. Tam som zotrval takmer 2 roky. Táto skúsenosť mimoriadne napomohla k mojej socializácii a držala ma pri mojom predsavzatí usilovať sa o normálnosť. Nerozoberať svoje stavy a nehľadať si žiadne príznaky. A tie príznaky, ktoré pôsobia, tak vidieť ich v čo najviac prirodzenom svetle (teda vysvetľovať si ich na základe sugestívneho prirodzeného zdôvodnenia, a nie na základe zdôvodnenia chorobou). Náhle som teda nemal negatívny príznak apatie, ale mal som únavu. Nemal som zrazu hypobúliu, ale lenivosť. Mal som mizernú náladu nie kvôli depresii, ale kvôli počasiu. A tak ďalej. 
 
A potom v roku 2013 počas práce som schudol zhruba 18 kg. Aj to je faktor, ktorý dopomohol k stabilite celého stavu. Náhle ma opustil stud a nebál som sa stretnúť človeka z minulých rokov, lebo moju obezitu už nebude vidieť. Niet jej. Veľmi sa nádejam, že už navždy. 
 
A napokon mi pomáhajú k stabilite aj moje nové záľuby. Najmä minimalizmus a jeho mentalita. Na jej základe sa chcem uspokojiť s málom a viac zdôrazňovať prežívanie a bytie, život samotný, taktiež morálne hodnoty. Pri dekompenzácii v roku 2009 som stále plakal, že nedosiahnem nikdy uznanie a že budem lúzer, ktorý nič neznamená. Mal som prehnané, megalomanské ašpirácie, ktoré boli inšpirované aj dlhoročnými bludmi a paranoiditou. Minimalizmus ma naopak učí, že mať málo a uskromňovať sa sú vysoké a posvätné hodnoty, ktoré vedia robiť človeka šťastným tým, že ho oslobodia od vecných statkov, majetku, honby za peniazmi, uznaní, sláve. To všetko prispieva k mojej duševnej rovnováhe. A tiež sa mi minimalizmus postaral o malú perličku – nikdy som v dekompenzovanom stave neupratoval. Zanedbával som i vlastnú hygienu. Teraz sa o hygienu starám dobre a upratovanie domácnosti sa stalo mojou záľubou. Vidím v ňom spôsob oslobodzovania sa, a teda napokon aj prostriedok šťastia.
 
Dnes v roku 2015 mám za sebou štvrtý ročník VŠ a idem do novej práce. Tú skombinujem s externým doštudovaním odboru. Či sa mi to podarí, je otázne, ale budem sa usilovať aj naďalej, pričom dúfam, že podobný priaznivý vývoj, aký som zaznamenal od januára 2010 do leta 2015, bude pokračovať. 
 
Prajem Vám, drahí čitatelia, mnoho optimizmu, dobrých liekov, ktoré Vám sadnú, a veľa zdravia i pokoja vo Vašich životoch. Držte sa!